Anton Lauček napísal knihu Andrej, v ktorej pútavo opísal mladosť Andreja Hlinku.
Spisovateľa sme stretli v Dome Andreja Hlinku v Černovej. Knihu vraj napísal za dvanásť dní v Bulharsku. More ani poriadne nevidel, občas si zaplával v hotelovom bazéne. „Napísal som ju hlavne na základe spomienok svojho starého otca. Myslím si, že keby Hlinka dnes žil, mnohým politikom, ktorí sa oháňajú jeho menom, by napľul do očí. Spýtal by sa ich: Skadiaľ si nabral toľké majetky? Ty si musel niekoho okradnúť a Maďari to neboli. Okrádal si zrejme tento slovenský národ, ktorý aj vďaka tebe svoj dvojitý kríž ťažko nesie. Tak nevrav, že si sa chcel dostať do parlamentu preto, aby si bojoval za slovenský národ. Ale preto, aby si zabránil prijatiu zákona o pôvode majetku.
„Anton Lauček nám porozprával aj jednu úsmevnú príhodu. „Raz bol u Hlinku na spovedi Čech, ktorý vedel dobre po slovensky. Na konci spovede hovorí: „Musím sa ešte s niečím priznať, čo ma omína." Kňaz sa ho spýtal, čo. „Viete, ale ja som Čech," povedal muž. Hlinka sa zamyslel a vraví: „No, hriech to nie je, ale ani peknô to nie je."
Od Antona Laučeka sme sa dozvedeli aj jednu smutnú vec. Obetí černovskej tragédie v roku 1907 nebolo podľa neho pätnásť, ale až sedemnásť. „Šestnásta obeť bolo dieťa zastrelené v bruchu matky. Bola asi v šiestom, siedmom mesiaci. Dieťa pochovali tak, že keď pitvali obete, uložili ho do jednej z rakiev. Tajilo sa to, lebo ženu by okamžite zatvorili. Sedemnásta obeť bola tiež žena. Bola ťažko zranená a keď sa vystrábila, zatvorili ju do väzenia. Na útrapy z neho zomrela."
