„Musíme sa ponáhľať?“ vyslovila žena, ktorá trištvrte roka žila v Indii. Vyžaroval z nej totálny pokoj. Zdalo sa, že rozmýšľa inak ako my Európania plní stresu a naháňania. Ako vnímala život v Indii? Z jej rozprávania vyberáme niekoľko postrehov:
Keď som išla do Indie, prečítala som množstvo cestopisov. Všade sa písalo, že pre Európana je indické prostredie príliš teplé, počas monzunu príliš vlhké, noci príliš horúce, jedlo nezvyčajné, mentalita ľudí zvláštna. Ťažko si vraj zvykáme. Za celý pobyt som však nestretla človeka, ktorý by mi nebol vrátil úsmev. Nie zdvorilostný, ale úprimný so srdcom na dlani.
Naučila som sa čítať a písať miestnymi znakmi - devanagri. Je zaujímavé, že v indickej reči neexistuje sloveso mať. Vetu „Ja mám...“ vôbec vo svojej mnohotisícročnej existencii Indovia nepotrebovali.
Miestny autobus: vlhké teplo, neuveriteľný stisk, pot. Pozerala som na cestujúcich, ktorí mali šťastie a sedeli. Priamo pri mne mladá moslimka. Nad ňou jej manžel. Źena mykala muža za rukáv: „Pozri, akú má farbu očí!“ Muž odporoval: „Nemôžem, to je neslušné!“ Mám sivé oči. Veru, farba v Indii nezvyčajná, však ma za tých pár mesiacov potrápili! S úsmevom som povedala mužovi: „Môžete sa pozrieť.“ A vymenili sme si medzinárodný úsmev. Muž s pýchou v hlase predstavil svoju manželku. Ja som zdvorilo pripojila, že aj ona má veľmi pekné oči. Čierne ako uhol a ligotal sa v nich úprimný úsmev. Ostatne, viac sa z nej ani nedalo vidieť, lebo bola oblečená v typickom čiernom moslimskom odeve, ktorý naozaj zakrýval všetko, okrem očí.
