Jednou z tých, ktorí prežili vypálenie Smrečian pred 63 rokmi, je Božena Devečková. Na osudný deň zaspomínala 27. októbra pri pamätníku.
Bola sobota ráno. Chlapi sa chystali do poľa ukončiť jesennú oračku a ženy, ako každú sobotu, zamiesili cesto na chlieb. Chceli ho napiecť toľko, aby vystačil na týždeň pre celú rodinu. Ale nebola oračka, nebol ani čerstvý voňavý chlebík. Dedinu zahalil dym z horiacich domov a pomedzi streľbu ozývalo sa zúfalé ručanie zvierat uväznených v horiacich maštaliach. Naši otcovia a príbuzní stáli v rade pred nemeckýmg uľometčíkom, ktorý čakal len na povel stlačiť spúšť. Každý desiaty mal byť zastrelený. My, dievčatá mali sme byť odvezené do ríše na nútené práce. Stáli sme tam v objatí svojej mamy a mysleli sme, že niet takej sily, ktorá by nás od nej odtrhla. Neďaleko nás ležala ťažko ranená stará mamka Antoškovie a pri nej hlasno nariekala jej dcéra. Všetci sme bolestne prežívali všetku tú hrôzu, ale hádam najviac trpeli ženy, matky obávajuc sa o osud svojich naj-bližších. Jedna z nich klesla ranená kdesi nad Jalovcom v náručí so svojím mŕtvym synčekom. Druhá smrteľne ranená, chrániac si svoje dieťa v perinke, padla pod dávkou z guľometu. Tretia pod kríčkom na záhumní spolu so svojimi malými deťmi prosila nemeckého sadistu, aby nestrieľal. Ale on strieľal. Ťažko zranil matku štyroch detí. Väčšie deti sa na príkaz svojich rodičov rozpŕchli a ukryli. Až večer vyšli zo svojich úkrytov, keď ich zúfalí rodičia hľadali. Prežila i trojmesačná Anička ukrytá v kroví neďaleko horiaceho domu, kam ju mať položila.
S bôlom spomíname na všetkých, ktorí v ten deň zomreli a s vďakou na našich záchrancov z Liptovského Mikuláša. Pod vedením doktora Rajniaka a pod zástavou Červeného kríža dostali sa k nám, aby pomohli.
Spomíname na na pána farára Kušníra, na statkára Kyseliho z Beňadikovej, ktorí smelo obhajovali nevinu obyvateľov Smrečian.
Dnes žijeme pokojný život, naplnený prácou a bežnými starosťami. Niekedy sa nám zdá, že pričasto spomíname na hrôzy vojny. Treba však o tom rozprávať a nezabúdať. Vrúcne si želáme, aby naši potomkovia nikdy nezažili to, čo sme prežili my a aby sa o podobných tragédiách dočítali len z kníh.
Autor: BOŽENA DEVEČKOVÁ