„Čím ďalej, tým viac máme depresívnejších starých ľudí. Prečo? Napríklad aj preto, že vedome či nevedome sa v ich vnútri ozýva: už zase ma čaká hore otec, ktorého som nemal rád, alebo mama s bratom, ktorého ľúbila viac ako mňa. Čo všetko to môže spôsobiť?" rozvíjala úvahy o vzťahoch psychologička Jiřina Prekopová, autorka terapie pevným objatím. Má bohaté skúsenosti z práce s ľuďmi. Často rieši prípady, keď správanie a konanie rodičov má veľmi silný, často deštruktívny, vplyv na život dieťaťa v dospelosti a je príčinou mnohých jeho komplexov.
„Niekedy sa nevieme správať tak, aby sme úplne lásku očistili a aby znovu tiekla. Tvrdíme, že chceme niekoho vziať do svojho srdca, ale nedá sa. Je to zapríčinené napríklad aj správaním našich rodičov, keď sme boli malým dieťaťom. Mama totiž nedostala žiadnu školu na výchovu detí, a tak sa nám zdá, že urobila veľké zlo pri našej. Prvým dôležitým krokom v terapii je uvedomiť si situáciu, ktorá nás bolí. Druhým - treba vybudovať mostík od bolesti, ktorá zostala v človeku. Bolesť totiž nejde zabudnúť alebo vygumovať. To sa nedá. Treba ju transformovať do zmieru a do radosti. Len tak môžeš veci vyriešiť."
Jiřina Prekopová, ktorá žije v Nemecku, robieva terapeutické semináre v Čechách i na Slovensku. V modelových situá-ciách podčiarkuje vplyv života v detstve na život v dospelosti. „Nemôže byť dospelým niekto, keď nebol dieťaťom. Keď pochopíš krízu rodiča, potom vieš, čo to urobí s človekom v dospelom veku. Možno si často neuvedomujeme, čo to znamená, keď nemôžeš mať rád alebo ctiť si v detstve svojho otca alebo mamu. Je to štvrté prikázanie. Ja som ho vždy len tak odomlela. Vôbec som si neuvedomovala, ako to ovplyvňuje osud človeka. Pochopila som až vtedy, keď som ako psychologička pracovala s rodinami a videla následky správania rodičov."
Na ilustáciu rozpovedala Jiřina príbeh konkrétnej rodiny, s ktorou pracovala. Hovorila o dievčatku, ktoré akoby nikdy nemalo mamu, ktorá by ju objímala, odpúšťala a rozumela jej. Neskôr mala potrebu to dohnať. Vydala sa. V jej vnútri jej muž nahrádzal mamu. Nerobila to vedome. Bola to jej podvedomá potreba nájsť mamu. „Alebo ak nemáš dobrého otca, hľadáš manžela, ktorý je otcovský. Často sú takíto ľudia dospelí vekom, ale vo vnútri sú deťmi. Nedostali totiž v detstve všetko, čo potrebovali a hľadajú pokračovanie v manželovi. Vtedy sa vzťah rozbije," zosmutnela J. Prekopová. „Poznám rodinu, kde obaja mali túto potrebu. Ona mala potrebu nájsť otca, on mal potrebu nájsť mamu. Podvedome si toto vzájomne robili. Jediné dieťa, ktoré sa im, povedzme, náhodou narodilo, nedostalo rodičov. Nemá ani mamu, ktorá by mu rozumela a maznala sa s ním, ani otca, ktorý by mu bol mužským vzorom. Stalo sa sirotou vo vlastnej rodine."
