Milada sa vrátila z trištvrteročného pobytu v Indii, odkiaľ si priniesla veľa zaujímavých zážitkov. Indovia totiž berú život úplne inak ako my v Európe. Takmer nepoznajú stres. Z Miladinho rozprávania vyberáme niekoľko postrehov:
Vrátila som sa z päťdňového výletu po Indii, ktorý mal asi tisícdvesto kilometrov. Bolo super. Bývali sme v ášhramoch (indický kláštor), ktoré sú čistučké, plné chrámikov miestnych božstiev. Ráno i večer panditi spievali modlitby. So susednými chrámami ich mali zosynchronizované tak, že sme najprv počuli clivé melódie moslimov, potom veselšie hinduistické mantry a modlitby a nakoniec kresťanské melódie. Indovia prechádzali z chrámu do chrámu a všade pobudli v pohode a zhode nejaký čas. Do toho všetkého kričali svoje „mnauuuu“ pávy. Tých bolo všade veľa. Svoj krik začali ráno o štvrtej, ale nie všetky naraz. Najprv sa ozval jeden a druhé mu v diaľke odpovedali. Boli nádherné a dalo sa k nim priblížiť celkom blizučko. Chvostíky však „rozčapili" iba keď sme boli ďalej.
Už pol roka sú teploty nad 40 stupňov. V noci klesajú na 30 stupňov. Keď vystúpala teplota nad 45, to už začínalo byť kritické na prežitie... Veľmi záležalo na tom, či v daný deň pofukoval vetrík. Ak áno, bol to síce horúci fén, ale aj možnosť prežiť. V júni sa k týmto teplotám pridala vlhkosť okolo 60 až 90 percent percent, čo znamená, že som sa začala aj potiť. Asi tak, akoby som bola stále v saune. Vraveli mi, že keď sa vrátim do Európy, budem sa cítiť tak, ako keby som odložila dvadsaťkilogramový ruksak. Je to vraj spôsobené tým, že vypotíme všetky soľné usadeniny z tela, ktoré sme si za pár rokov naukladali v tele. Nuž, Švédi a Nóri museli vymyslieť sauny, Indovia majú saunu celý život.
V Jadane začal monzún. Ochladilo sa, ale je vysoká vlhkosť (bežne 98 percent). Dažďová voda za 27 hodín úplne zaliala talab. To je umelá nádrž asi 140 x 110 x 10 metrov. Každú hodinu pritekalo dvomi prepadmi 1500 m3 vody a v noci sa príval vody ešte zväčšil. Nebolo nič vidno len vodu. Celý deň i noc sa valila zo všetkých svetových strán. Súvisle burácali hromy. Tri či štyri búrky na ploche menšej ako 10 km2 súčasne a všetky sme pozorovali. Burácali i prepady talabu. Cítila som sa taká maličká voči prírodným živlom ako nikdy v živote. Všetko zrazu zvlhlo. Aj moja posteľ a veci. Keď som predtým v noci nemohla spávať od suchej horúčavy, tak v úplne vlhkej posteli to tiež nebola veľká výhra. Ale Indovia boli prešťastní, spievali celé noci bhadžany (piesne) a oči im svietili ako neónky. Túto časť Indie tvorí polopúšť a oni veľmi dobre vedia, aký je bez vody ťažký život.
Ženy v dedine nosia dlhé rukávy, sukne a nohavice musia zakrývať členky. Na ple-ciach alebo aj hlave šál. Staršie ho nosia cez hlavu tak, že im nevidno tvár. Indky nosia buď panjabi (čo je dlhá košeľa s nohavicami a šálom) alebo sári (čo je pruh látky umne viazaný okolo tela), krátke tričko pod prsia a šál. A každá vyzerá ako princezná. Tieto dva druhy odevov zvýraznia to, čo je na ženskej postave pekné a spoľahlivo zakryjú nejaký ten defektík. Za celý pobyt som nevidela dva rovnaké panjabi alebo sári.
