ÚCTYHODNÝCH STO ROKOV oslávil v kruhu rodiny, priateľov a známych Daniel Slimák. Hoci rodák z Lúčok žije už desaťročie u sestry v Martine, na rodné Lúčky nedá dopustiť. Keď mu sestra navrhla, že krásne jubileum bude môcť osláviť tam, kde vyrastal, bol nesmierne šťastný.
Prvú novembrovú sobotu boli priestory obecného úradu v Lúčkach plné takmer do posledného miesta. Storočnicu Daniela Slimáka si prišlo uctiť približne sto ľudí. Hoci v živote oslávenca za sto rokov života boli aj chvíle, na ktoré by najradšej zabudol, na oslave rozdával úsmevy na všetky strany. Ako hovorí: „Na to zlé, čo bolo, sa snažím nemyslieť. Aj pozitívny pohľad na svet môže prispieť k dlhému veku.“
Učarovali mu plte
Daniel Slimák sa narodil 3. novembra 1907 Ondrejovi a Márii. Mal šesť súrodencov, z ktorých žije už len o sedem rokov mladšia sestra Helena. Na bratovej oslave nechýbala. S Danielom sa život v mladosti príliš nemaznal. Keď mal dvanásť rokov, zo- mrela mu mama. Zostalo po nej sedem sirôt. „Preto som začal otcovi pomáhať pri sťahovaní a plavení dreva. Akonáhle som skončil ľudovú školu, splavoval som drevo po Váhu až do Dunaja v Komárne,“ zaspomínal si oslávenec. Pri Margite a Besnej – skalách pri Strečne – im išlo neraz o život. Krásny okamih v živote prišiel v roku 1932, keď sa oženil s Klárou Pšenkovou. Dcéra Mária Richterová si spomína, že spolu prežili nádherných 65 rokov. Okrem nej má Daniel Slimák ešte syna Miloslava. Srdce druhého syna Jaroslava dotĺklo pred jedenástimi rokmi. Manželka na druhý svet odišla v roku 1997.
Aby sa o rodinu dokázal postarať, stále pracoval na pltiach, ako kamenár v kameňolome či v susednom Rakúsku. „Tiež sme sa museli starať o hospodárstvo, aby sme vyžili.“ Najťažšie roky prežil cez vojnu. Keď sa začalo Slovenské národné povstanie, bol jedným z účastníkov protifašistického odboja. „Bojoval som pri Bielom Potoku a v okolitých horách až do novembra 1944,“ hovorí o období, na ktoré dodnes nespomína rád. „Pritom išlo o úsek, ktorý si ako jediný splnil svoju úlohu, nepustiť Nemcov do srdca Slovenského národného povstania, Banskej Bystrice,“ povedal František Blaho, predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Ružomberku a člen ústrednej rady. Daniel Slimák bol členom šiestej taktickej skupiny, ktorá bránila päťdesiatkilometrový úsek.
Drahé biele kopačky
Po skončení druhej svetovej vojny pracoval v Československých dráhach ako traťový robotník. Na železnici pôsobil až do 62 rokov. Popri práci nikdy nezabúdal na obec. Rád sa zapájal do spoločenského života, pomáhal pri viacerých akciách a zveľaďovaní Lúčok. Pri spomienkach na rodnú obec nikdy nezabudne na svoju veľkú vášeň – futbal. „Patril som k jedným zo zakladateľov tohto krásneho športu v našej dedine. Dodnes si spomínam na krásne biele kopačky. Boli moje prvé a stáli neuveriteľných sedemdesiat korún. V tých časoch to bol veľký peniaz,“ hovorí s nostalgiou v hlase o tridsiatych rokoch minulého storočia. Šport, najmä futbal, má doteraz veľmi rád. K športu vždy viedol aj deti. „Nebolo nedele, ktorú by sme nestrávili na futbale,“ povedala dcéra Mária Richterová.
Najpopulárnejšiu hru na svete chodili obdivovať aj za hranice obce. „Neraz sa stalo, že sme v zápale diskusie o futbale vo vlaku zabudli klobásy, ktoré nám mamka pripravila. Nesmútili sme, lebo hlavný bol futbal. Veru, bez neho som si nedeľu ani nevedel predstaviť. A zabudnúť nemôžem ani prechádzky do Lúčanskej doliny. Vždy sme sa s kamarátmi stretli na dedinskom moste a poď ho do kúpeľ v dedine!“ Hoci spomienky na pekné obdobie mu zostali, kamaráti už nežijú. „Nohy zoslabli, oči dobre nevidia a uši nepočujú. Myseľ ale stále pamätá a srdce mi bije pre šport, prírodu a všetko krásne.“ Obľúbený futbal si v televízii pozrie stále, rovnako aj ďalšie športy. Ako hovorí, asi jediné, čo v televízii neznesie, je násilie.
Receptom je slivovička
Oslávenec, podľa dcériných slov, stáva okolo ôsmej. „Dá si slivovičku, ešte si ide na chvíľku zdriemnuť. Keď vstane, tak sa naobeduje. Vždy som ho obdivovala, že sa dokázal stravovať striedmo. Aj to určite prispelo k jeho obdivuhodnej dlhovekosti,“ prezradila. Potom ide na balkón, kde sa medzi kvetmi cíti ako v raji. „Pospevuje si a spomína na to, čo bolo. Rozum mu stále slúži veľmi dobre, menšie problémy má s pohybom. Vnútorne je veľmi zdravý.“ Svedčí o tom aj jeho výdrž pred televíznou obrazovkou.
„Keď má chuť, tak priame prenosy z parlamentu dokáže sledovať aj po polnoci,“ opísala jeho denný rituál dcéra, ktorú s otcom delí dvojgeneračný rozdiel. Brat má sedemdesiatpäť, ona päťdesiatsedem.
Jubilantovi urobila oslava veľkú radosť. Asi takú, ako keď sa stretol so sestrou. Všetci sa zhodli, že Daniel Slimák by o sedem rokov nemal chýbať na oslave svojej sestry. Vtedy bude mať toľko rokov, ako on teraz. „Na oslave sa mi veľmi páčilo. Bolo veselo, aj sme si zaspievali, čo mi urobilo radosť. Potešilo ma, že si na mňa ľudia spomenuli a prišli mi zablahoželať. Za to im úprimne ďakujem. Len ma mrzí, že sa toho nedožili viacerí kamaráti z detstva a mladosti.“ Priznal, že receptom na dožitie takého vysokého veku môže byť okrem správnej životosprávy, aj malý pohárik slivovičky. „Ten mi veru nesmie chýbať,“ povedal so smiechom.
Starosta Lúčok Anton Druska skonštatoval, že vek Daniela Slimáka môžu za päť rokov dosiahnuť dve obyvateľky, ktoré majú 95 rokov. „Ľudí nad sedemdesiat rokov máme v obci takmer 170, čo je približne desať percent. Oslávenca charakterizoval ako veselého a vždy priateľského človeka.
