O pár dní mali osláviť diamantovú svadbu. Július Gabul a Darina Gabulová, rodená Kachničová, si povedali svoje áno v novembri pred šesťdesiatimi rokmi.
On bol evanjelický farár, ona komerčná inžinierka. Do Liptovského Mikuláša sa presťahovali v roku 1959. Zoznámili sme sa s nimi už na dôchodku vo vydavateľstve Tranoscius. Pán farár bol vždy elegantný a galantný. Nosieval klobúk a dlhý kabát a mal vo zvyku pobozkať žene ruku. V jeho prítomnosti sme sa všetky cítili ako dámy. Zhodli sme sa na tom, že je to posledný džentlmen ešte zo starej školy a mali by ho vyklonovať. Jeho manželka bola krehká, krásna distingvovaná dáma, veľmi pracovitá, obetavá a skromná. Keď išli spolu „per pazuch“, hovorili sme si: Aký krásny pár. Už spolu na prechádzku nepôjdu a diamantovú svadbu neoslávia. Darina Gabulová minulý pondelok náhle zomrela. Ešte predtým, keď sme pripravovali článok k ich diamantovej svadbe, nám dovolila nahliadnuť do svojich spomienok.
Mobilizácia a promócia
Detstvo prežila v Detve, neskôr sa presťahovala s rodičmi do Kremnice, kde aj maturovala. „V deň maturitného večierka bola vyhlásená mobilizácia a začala sa druhá svetová vojna,“ zaspomínala a pokračovala v svojich spomienkach. „Nastúpila som na vysokú obchodnú školu v Bratislave. Keď vypuklo SNP, museli sme z Kremnice za dramatických okolností ujsť, lebo brat bol partizán. Po potlačení povstania sme našli dom vyrabovaný, brata zajali, otca zatvorili a mňa niekoľkokrát vyšetrovalo gestapo. Bezprostredný prechod frontu sme prežívali v pivniciach. Keď sme po niekoľkodňovom skrývaní vyšli z pivnice, náš dom bol obsadený sovietskymi vojakmi a vojačkami. Zasadli si u nás k stolu a pili vodku z veľkých porcelánových hrnčekov. S mamou sme pozháňali v dome posledné zvyšky zásob a uvarili sme im k tomu halušky. Po vojne som pokračovala v štúdiu na vysokej škole a vo februári 1947 som promovala na komerčnú inžinierku.“
Po promócii pracovala na Osídľovacom úrade národnej obnovy v Bratislave. Tam sa bližšie spoznala so svojím budúcim manželom. V tom čase bol farárom v Lešti a do hlavného mesta chodieval na úrady vymáhať vojnové škody, ktoré utrpel leštiansky cirkevný zbor. Július Gabul bol po skončení teologického štúdia kaplánom v Brezne. V roku 1943 pôsobil ako poručík v duchovnej službe v Ríme a Imole. Koncom júna sa vrátil domov a zapojil sa do SNP. Za protifašistickú činnosť mal na dva roky pozastavený plat, neskôr mu za účasť v SNP udelili medailu aj prezident republiky.
Ťažko hľadala prácu
„Svadbu sme mali v Kremnici. Manžel mal tridsať, ja dvadsaťpäť. Uvedomovala som si, že úloha manželky farára nebude ľahká, ale mala som z domu dobrú náboženskú výchovu. Po svadbe sme išli do Lešti, kde bol manžel farárom. Bola to malá dedinka v modrokamenskom okrese. Nebola tam elektrina, autobusy chodili veľmi zriedka. Narodil sa nám prvý syn Milan a už sme si robili plány na odchod. Celá dedina mala byť totiž v roku 1950 vysťahovaná, lebo v blízkosti budovali veľké vojenské cvičisko. Z obce sa vysťahovalo viac ako 850 ľudí. Naším druhým pôsobiskom boli Baťovany – Partizánske, kde sme pobudli jedenásť rokov. Manžel tam postavil modernú faru a plánoval aj výstavbu kostola, ale nástup totalitného režimu všetko zmaril,“ prezradila Darina Gabulová.
V roku 1959 sa manželia Gabulovci presťahovali do Liptovského Mikuláša. Hoci Darina Gabulová mala vysokoškolský diplom, ako manželka evanjelického farára mala problém nájsť si zamestnanie. Pracovala ako pokladníčka v staničnej reštaurácii, neskôr v konzervárňach. V roku 1968 totalitný tlak na chvíľu zoslabol a prijali ju ako učiteľku ekonomických predmetov v učňovskej škole v Jáne. Ale onedlho prišli previerky. Keď vyhlásila, že bola vychovaná v idealistickom svetonázore a v ňom aj zotrvá, prepustili ju v roku 1970 zo školských služieb.
Dvere boli vždy otvorené
Po roku hľadania práce sa zamestnala vo vydavateľstve Tranoscius, kde pracovala štrnásť rokov. Najskôr ako účtovníčka a už na dôchodku v archíve pri katalogizovaní Tranovského knižnice. Jej manžel ako kňaz povzbudzoval veriacich, aby nestrácali vieru a nádej ani v ťažkých časoch. Jeho kázne boli chlebom pre dušu. Zaslúžil sa aj o generálnu opravu liptovskomikulášskeho kostola a o stavbu kostola v Iľanove. Dvere na evanjelickej fare boli vždy otvorené pre každého. Prichádzali na ňu ľudia so svojimi rodinnými problémami, hľadali radu, pomoc, útechu, odpovede na otázky. Gabulovci nikdy pomoc neodmietli.
Už na dôchodku prijali miesto na faru vo Vrbovom a strávili tam osem rokov. „Manžel sa s chuťou pustil do stavbárskych prác a ja som mala plné ruky práce, lebo na fare sa aj hospodárilo a bolo treba spracovať úrodu z dvoch záhrad,“ zaspomínala Darina Gabulová. V roku 1993 sa vrátili do Liptovského Mikuláša. Napriek pokročilému veku sa stále snažili byť užitoční, pomáhať a rozdávať radosť. „Aj v ťažkých chvíľach neraz pohnutého života som sa vždy snažila dôsledne vykonávať svoje pracovné povinnosti nielen v zamestnaní, ale aj v rodinnom živote pri výchove detí a vnukov. Dcére sa narodili trojičky a ich výchova si vyžadovala zvýšené vypätie z našej strany. Ale, ako povedal klasik G. Flaubert: Bez rodiny sa človek trasie zimou v nekonečnom vesmíre,“ poznamenala Darina Gabulová. Na svoje tri deti a sedem vnúčat boli Gabulovci veľmi hrdí. „Aj my sme na nich hrdí. Sme im za veľa vďační a veľmi si ich vážime,“ povedal syn Milan. Keď sme sa ho pýtali, či sa jeho rodičia niekedy pohádali, odpovedal: „Hádky u nás nebývali. Otec si síce niekedy trochu pofrfľal, ale mama bola veľmi mierumilovná, pokojná. Nereagovala na to a po hodine sa jej otec prihovoril.“
Keď prišiel Milan Gabul do redakcie dať rodičom blahoželanie do novín k diamantovej svadbe, ešte netušil, že namiesto oslavy bude pohreb. Darina Gabulová bola síce v tom čase v nemocnici na doliečovaní, ale verili, že o týždeň príde domov. Srdce však nevydržalo. Tí, ktorí ju poznali, hovorili, že ho mala zlaté.
Autor: BEA