Nikoho a nič nevidel. Len „svoj“ autobus. S plným sústredením umýval okná. Vôbec mu neprekážalo, že mal od zimy skrehnuté ruky, že mu chladná voda stekala do rukávov.
Peter Adam šarišský prízvuk nezaprel. Prišiel do Liptova z východného Slovenska. Vraj to bola dlhá história. Teraz žije v Ružomberku u kamaráta a každý deň, už dva roky, prichádza na autobusovú stanicu. „Kamarát – šofér ma raz poprosil, aby som mu umyl kufor, potom okná. „Prikmotrovali“ sa ďalší šoféri a dnes ich mám dvadsaťšesť. No tohto roku som prišiel už o troch, pretože niektoré linky zrušili,“ vysvetlil Peter, keď doumýval autobus. „Denne umyjem asi trinásť alebo štrnásť autobusov: okná, kufre, zrkadlá...“ Peter pozná všetkých „svojich“ šoférov. Ráno začína o pol ôsmej autobusom z Ostravy, doobedňajšiu „smenu“ končí o pol jedenástej Dolným Kubínom a o jednej znovu. Posledná večer je Prievidza. Šofér si vraj Petra už ráno zabezpečí slovami – večer ma čakaj.
Pri prvom autobuse je Petrovi zima, ale pri treťom je rozbehnutý a zohriaty. Na umytie predného skla potrebuje pätnásť litrov vody. Kedysi ju nosieval z mesta. V taškách. Dnes z potôčika neďaleko stanice, prípravok na umývanie si kupuje sám, za umývanie dostáva od šoférov pár koruniek. „Dovolenku“ mal len raz. Štyri dni. Pri umývaní dodržiava dve podmienky, ktoré si stanovil sám: neobliať nikoho a stihnúť prácu do odchodu autobusu.
Mnoho ľudí sa Petra vraj pýta, prečo to robí? „Prečo? Zoberte to z druhej stránky: šoféri niekedy nemajú šancu umyť svoje vozidlo. Napríklad dnes som mal autobus, ktorý má nový lak a nemôže ísť do umyvárne. Chodil by špinavý. Alebo cezpoľní. Potrebujú umyť špinavé okná, ale jedno umytie v zablatenom počasí vydrží len šesťdesiat až osemdesiat kilometrov.“
Peter o svojej práci rozpráva s plným nasadením. Je jeho srdcovkou, aj keď vraj pôsobí na „sadke“ na vlastnú päsť. Je samostatnou jednotkou, povedali nám na ružomberskej SAD. „Bezdomní“, ako ich Peter nazýva, žobrú. On si našiel prácu, ktorá ho baví. „Páči sa mi, že sme so „sadkou“ našli spoločnú reč. Spočiatku sa na mňa dívali rôzne, dnes ma tolerujú. Mnohí cestujúci ma dokonca berú ako neodmysliteľnú časť tejto stanice. No na stanici si vypočujem všetko možné. Aj chvály, aj nadávky."
