Napriek nepriazni počasia sa stretla stovka nadšencov na Lúčkach v Demänovskej doline a absolvovali 1. ročník turistického pochodu k partizánskym bunkrom v Krčahove. Zúčastnili sa ho priami účastníci SNP, ich deti, vnuci, ba aj pravnuci. Prišiel ich pozdraviť aj liptovskomikulášsky primátor Ján Blcháč. Vzdali hold obetiam SNP a bojovníkom proti fašizmu, položili vence a zapálili sviečky na ich hroboch. Na udalosti z jesene 1944 zaspomínal Pavol Chrapčiak, predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Liptovskom Mikuláši.
Podmienky boli tvrdé
Na oprave partizánskych bunkrov v Krčahove a turistického chodníka sa podieľal aj 80-ročný Vojtech Rázus, dlhoročný člen Horskej služby a účastníkom mnohých ročníkov Bielej stopy SNP. Pri bunkroch v prítomnosti svojich pravnukov spomínal na udalosti spred 63 rokov. „Už ako 16-ročný som sa zapojil do protifašistického odboja. V evanjelickom vydavateľstve Tranosiuc sme ilegálne tlačili protifašistické letáky. Bohužiaľ, boli sme odhalení a začali nás vyšetrovať. V septembri 1943 nás zatkli, zadržali na žandárskej stanici, neskôr nás previezli do Ilavy a uväznili. Po prepustení z väzenia som v odbojovej činnosti pokračoval a ešte pred vypuknutím povstania som so skupinou mladých ľudí odišiel pod Prašivú. Po potlačení povstania sme našli útočisko v Demänovskej doline. Tu sme sa ukrývali a podnikali výpady proti fašistom. Podmienky, v ktorých sme žili, boli tvrdé. Som rád, že sa bunkre v Krčahove zachovali a že sa našli ľudia, ktorí sa podujali zorganizovať ich obnovu.“
Spomienky Vladimíra Rázusa pozorne počúvali aj žiaci z turistického krúžku, ktorý pracuje pri ZŠ Aurela Stodolu. Škola do roku 1989 niesla čestný názov ZŠ Mladých hrdinov SNP. Prehliadka partizánskych bunkrov na deti hlboko zapôsobila. Na vlastné oči videli, v akých podmienkach partizáni žili. Najviac sa im páčilo veliteľské stanovište, hlavný bunker, a okolitá príroda. Smutno im bolo z toho, že vo vojne zahynulo veľa ľudí.
Utekali bosí
Bunkre v Krčahove staval aj 85-ročný František Fides. Pre zdravotné problémy už k nim nemohol zájsť, ale nad starými fotografiami zaspomínal: „V SNP okrem mňa bojovali aj moji dvaja bratia. Naša skupina cez hory ustupovala smerom na Liptovský Mikuláš, zastavila sa v Kráľovej Lehote a pridala sa k povstaleckej skupine Kosatec. Jej veliteľ bol Martin Kučera. Našou úlohou bolo zabrániť Nemcom prejsť cez Čertovicu do Brezna a potom ďalej do Banskej Bystrice. Po týždni sme pozície museli opustiť, pretože Nemci nasadili na nás silnú motorizovanú jednotku. Neostávalo nič iné, len ústup do hôr. Jedna skupina, pod velením Kučeru, ustupovala cez Vyšnú Bocu a Čertovicu na Brezno. Druhá skupina, v ktorej som bol aj ja a môj brat Štefan, ustúpila cez Malužinú a Vyšnú Bocu na Ďumbier a odtiaľ do Demänovskej doliny. Pridali sme sa k skupine, ktorej velil Marko. Mala za úlohu držať vstup do Demänovskej doliny. Výpady Nemcov v októbri 1944 boli také silné, že sme sa museli stiahnuť hlbšie do hôr. Ustúpili sme až na Repiská, kde sme sa ubytovali v kolibách. Ani tu sme však neboli v bezpečí. Zásluhou zradcovských gardistov nás Nemci vypátrali, prepadli a ustúpili sme k Vrbickému plesu. Tu došlo k spojeniu našej skupiny so skupinou Kučeru. Usadili sme sa na Lúčkach. Na prelome októbra nás Nemci nečakane prepadli. Utekali sme bosí, len aby sme si zachránili holé životy. Vtedy boli zastrelení dvaja naši druhovia. Tam, kde padli je pamätník a ich hroby. Ušli sme vyššie do hôr. Naším útočiskom sa stala koliba pod vrchom Podroh. Odtiaľ sme chodili stavať bunkre do Krčahova. Po dokončení sa stali naším obydlím a chránili nás pred krutou zimou. Pre potraviny sme schádzali do Liptovského Jána alebo k chate na Vrbickom plese. Tu pracovala moja sestra, ktorá nám robila informátorku a spojku. Takto sme žili asi do 10.januára 1945.“
Obnovili tradíciu
Prvý turistický pochod k opraveným partizánskym bunkrom v Krčahove zorganizovala Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v L. Mikuláši v októbri. „Spoločne sa nám podarilo nielen opraviť partizánske bunkre, ale aj obnoviť tradíciu turistických pochodov k nim. Teší nás, že medzi účastníkmi bolo veľa mladých ľudí. Svedčí to o tom, že sa zaujímajú o históriu svojho národa. O návštevnosti bunkrov vedieme kroniku. Zostavili sme ju z odkazov turistov, ktorí ich v minulosti navštívili,“ povedala jedna z organizátoriek pochodu a poďakovala všetkým, ktorí sa na obnove partizánskych bunkrov a chodníkov podieľali.
Autor: Oľga Lehotská, Peter Vrlík
