Je stále menej tých, ktorí na vlastnej koži zažili útrapy Vojenských táborov nútených prác. Vdovy po pétepákoch spomínali...
„Keď mi manžel rozprával, ako bolo v PTP, naskakovali mi zimomriavky a jemu sa vždy tlačili slzy do očí. Hovoril, že PTP bola najväčšia krivda, čo sa mu v živote stala,“ povedal Margita Pochybová a pokračovala: „Bol zaradený k PTP, lebo predseda mu dal posudok, že jeho brat ušiel do Ameriky a otec bol proti družstvu. Ťažko pracoval v kameňolome v Pardubiciach. Raz sa tam jeden z vojakov pétepákov utopil. Prišiel veliteľ a opýtal sa: „Bol preverený? Keď nie, žiadna škoda." Ako keby to ani neboli ľudia. Manžel bol na vojne 32 mesiacov. Spoznali sme sa, keď sa vrátil z vojny, vychovali sme dve deti. Syn mal červeným perom na vojenskej správe napísané: strýko v USA. Odvelili ho do západných Čiech. My sme pritom v USA nikdy neboli, syn ho vôbec nepoznal. Dcéra bola vynikajúca žiačka, ale do školy sa nemohla dostať. Tajne chodila na ateistický krúžok, aby otec nevedel, musela všetko zapierať, len aby mohla študovať...“
Emília Lisá prezradila, že jej manžel fáral v bani Dolní Suchá a Horní Suchá na Ostravsku s A. M. Húskom. „Sám nevedel, prečo ho zobrali k PTP, či ho niekto udal. Ale už po tom nepátram. Bol tam od 50. do 54. roku. Hovoril, že tam robila celá Benešova vláda a dávala mu rozumy. Spoznali sme sa v 53. roku. Bol na dovolenke v Mikuláši a padli sme si do oka. Bola som ho navštíviť v bani. Videla som, ako idú do šachty a kde majú oblečenie. Nemali tam mená, len čísla. Raz ho zasypalo, mal zlomenú nohu a celé telo a tvár ako potetované od uhlia. Keď prišiel z PTP, mal veľký problém nájsť si robotu. Nakoniec ho zobrali ku kožiarom, ale nebyť môjho švagra a kamaráta, neviem. Tridsať rokov robil pri sudoch so škodlivými chemikáliami. Volali to brečka. Každý rok chodil na kontrolu do Martina, nič mu nezistili a nakoniec zomrel na leukémiu. Keď bol na jednom vyšetrení v Luhačoviciach, doktori mu povedali, že by mal zažalovať kožiarov za to, čo má v sebe. „Nemôžem, lebo som pétepák," povedal.
Manžel Emílie Žuffovej slúžil ako pétepák v bani v Karvinej. „V štvrtom ročníku ho vylúčili zo školy v Prahe, neskôr sme sa dozvedeli, že pre náboženskú otázku. Dva týždne po svadbe ho povolali na vojnu a ostala som sama. Písali sme si listy. Chcela som si ich dať zviazať ako knihu, ale kázal ich spáliť, aby neboli problémy. Manžel nechcel veľmi rozprávať, ako bolo, aby netrpela rodina a neboli nepríjemnosti. Keď sa vrátil, pracoval ako robotník v kožiarskych závodoch. Potom ho nanútili do strany a pätnásť rokov bol predsedom MNV. Ale každý ho poznal ako čestného, zhovorčivého človeka.“
Želmíra Hliničanová mala tiež manžela pétepáka. Ktosi na neho napísal zlý posudok a tak sa dostal do bane v Karvinej. „Zasypalo ho raz do pol pása, mal na nohách vryté uhlie. Hovoril, ako museli v bani makať, ale bál sa hovoriť, čo tam všetko videl a zažil. Spomínal, že pušku mu síce dali, ale prázdnu, bez nábojov." Do PTP povolávali aj starších mužov, živiteľov rodín. Ich manželky zostali samé s malými deťmi a nikoho nezaujímalo, ako ich majú uživiť.
Autor: BEA