Lesnícky cintorín s kostolom a drevenou zvonicou na Čiernom Váhu vyhlásili koncom novembra za významné lesnícke miesto.
Odhalili na ňom dve informačné tabule. Na prvej pred budovou Lesnej správy sme sa dočítali, že okolité pozemky daroval v roku 1361 kráľ Ľudovít I. zemanom z Kráľovej Lehoty. Kedysi tu poľoval nielen on, ale aj kráľ Belo IV. či Žigmund Luxemburský. Neskôr pripadlo územie hrádockému panstvu a začal sa tu usadzovať lesnícky personál. Na Čiernom Váhu postavili v roku 1764 prvú horáreň v Nízkych Tatrách.
Osada Čierny Váh vznikla v 18. storočí a pôvodne sa volala Hošková. Tvorilo ju desať domov a patrili k nej samoty Benkovo, Dikula, Medvedzia a Ráztoky. Najväčší počet obyvateľov - 136, dosiahla v roku 1970. Bol tu kostol, cintorín, škola, obchod a krčma s kolkárňou. Pre splavovanie dreva stavali lesníci na okolí hate - tajchy. Od roku 1914 sa drevo prepravovalo Považskou lesnou železnicou, vedúcou z Liptovského Hrádku do Liptovskej Tepličky. Celková dĺžka jej tratí bola 104 km. V osade Čierny Váh sa zachovala pôvodná drevená železničná stanička.
František Bizub, ktorý je spoluautorom textu na tabuliach a napísal aj monografiu o Kráľovej Lehote nám prezradil, že po zrušení poddanstva pripadla veľká časť územia Kráľovolehoťanov Východnej. Vlastnili ho takmer sto rokov - od roku 1867 až do roku 1960, potom ho pri územnej reorganizácii znovu vrátili Kráľovej Lehote. Ale nie na dlho. Začiatkom tohto tisícročia ho opäť získala Východná na základe reštitučného zákona, podľa ktorého, čo bolo koho v roku 1948, to mu vrátili. Historické a morálne právo na toto vyše 16-tisíc hektárové územie, teda aj na Čierny Váh, má však podľa neho Kráľova Lehota. V osade Čierny Váh žije asi štyridsať ľudí. Hoci patrí k Východnej, vedie k nej cesta cez Kráľovu Lehotu, poštu do nej vozia z Kráľovej Lehoty a tam aj pochovávajú Čiernovážťanov. Peniaze z dane zo ziskov vodnej elektrárne, ťažby dreva aj daní z nehnuteľností však plynú do obecnej kasy vo Východnej.
Kedysi kráľovské lesy sú dnes štátne. Lesy SR, š.p. Banská Bystrica, sú vlastníkom okolitých lesov na Čiernom Váhu aj areálu lesníckeho cintorína s kostolom a zvonicou. Dlhé desaťročia chátral. Hodiny stáli, zvon nezvonil, cintorín nikto nekosil. Sú na ňom pozoruhodné kovové kríže, niektoré v tvare stromu. Pochovávali na ňom lesníkov a lesných robotníkov, ktorí žili a pracovali v blízkych horách. Je na ňom pochovaný aj profesor Anton Sokol, dekan Lesníckej fakulty vo Zvolene. Práve jeho dcéra Eva Sokolová má veľkú zásluhu na tom, že cintorín s kostolom a zvonicou vyhlásili v roku 1990 za kultúrnu pamiatku. „Otec strelil na Čiernom Váhu svojho posledného jeleňa deň predtým, ako sa narodila moja dcéra. Rád tam chodil na poľovačky. Na vysokej škole lesníckej učil poľovníctvo a pestovanie lesa. Ja som po vysokej škole dostala umiestnenku na Čierny Váh, pracovala som asi rok a pol v Lesnom závode, potom sa závod presťahoval do Liptovského Hrádku. Otec zomrel pred vyše tridsiatimi rokmi, každý rok chodievam na jeho hrob. Je tam pochovaná aj moja mama. Keď som učila na lesníckej škole v Liptovskom Hrádku, robila som so študentmi stredoškolskú odbornú prácu. Snažili sme sa v rôznych archívoch vypátrať, kto je na cintoríne pochovaný, zistiť jeho históriu. Andika Beráková zobrala výsledok našej práce na ministerstvo a vybavila, že celý areál vyhlásili za kultúrnu pamiatku. Je akademická sochárka a jej manžel akademický sochár. Neďaleko vo Svaríne majú chalupu, často si sem chodievajú oddýchnuť aj tvoriť,“ povedala Eva Sokolová.
Pod cintorínom stojí štvorhranný pamätný stĺp na počesť návštevy palatína Jozefa z roku 1804 a neďaleko je druhá informačná tabuľa. Dozvedáme sa z nej, že klasicistický kostol dalo postaviť hrádocké komorské panstvo pre svoj lesnícky personál v roku 1803. Je zasvätený Najsvätejšej Trojici, pôvodne bol drevený, neskôr ho prestavali na murovaný. Z pôvodného zariadenia sa v ňom zachovali drevené lavice a časť pôvodnej tehlovej dlažby. Na chóre je malé harmónium. V kostole slúži správca hybskej farnosti sväté omše trikrát do roka. Na Veľkonočnú nedeľu, na Najsvätejšiu Trojicu a na 1. sviatok vianočný.
Autor: BEA
