S najnovšou knihou Lesk na pery prišla do Liptova na čitateľskú besedu autorka románu Emma Tekelyová. MY sme ju vyspovedali:
Ako sa žije úžasnej žene, keď je milovaná?
- Na krste v poradí mojej piatej knihy sme spomínali, že od vydania tej prvej je presne desať rokov. Je to neuveriteľne, ako letí čas a mení sa doba. Tituly s euforickým názvom Byť ženou je úžasné a Byť milovaná je úžasné a Žiť je úžasné boli akýmisi citoslovcami a nadšeným pokrikom, že pár rokov po revolúcii konečne aj my máme možnosť byť krásne, po čom sme za socializmu tak veľmi túžili. Máme butiky, kozmetiku, módu, slovom všetky možnosti vyrovnať sa západniarskym ženám. Prívlastok úžasná žena, vzhľadom k sebe, by som prijala len vo vzťahu k tomu, že som sa veľmi rada a s nadšením podelila s tým všetkým, čo som vedela na tému móda a ako si vyšľachtiť vnútorný pocit sebavedomia: som žena, som tu a dosiahnem, po čom túžim. Cielene si pestovať len krásu, je dnes málo. Chodím na besedy so ženami, dnes sú už suverénnejšie, vidno na nich, že sa lepšie orientujú v móde. Už vedia, že nemusia ísť len po módnych novinkách, ale tvoriť si svoj vlastný štýl, hľadať to, čo im pristane, aby sa zdokonaľovali oblečením a nie naopak. Dôležitejší ako náš exte-riér – vizáž a móda, je životný pocit. V akejkoľvek profesii, ale i v láske, najväčší úspech človek dosiahne vtedy, keď si verí, pozná svoju hodnotu. Pocit sebadôvery všeobecne slovenským ženám ešte stále trochu chýba. Hoci sú mimoriadne pekné a šikovné. Ten riešim aj vo svojej najnovšej knihe Lesk na pery.
Určite ste svojimi reláciami a knihami ovplyvnili množstvo žien. Ako to množstvo žien ovplyvnilo vás?
- Musím povedať, že kontakt s čitateľkami ma ovplyvnil viac ako som očakávala. Aj preto, že som rodená Bratislavčanka a keďže nemám po Slovensku rodinu, málokedy sa dostanem na cesty mimo Bratislavy. Moje knižky mi to umožnili. Umožnili mi bezprostredný kontakt. Na knižnej tvorbe je úžasné, že príde autor a „vis a vis“ porozpráva sa s čitateľkami. Ony povedia, čo sa im páčilo, čo by ešte a ako chceli, čo ich motivuje. Ostatná práca, ktorej sa venujem, či je to televízia, písanie scenárov, módne prehliadky, nedáva takú spätnú väzbu. Prefučí a dosť. Na besedách veľa diskutujeme o knihách, ale aj o živote, o tom, ako si veriť, o veku, ktorý je dnes strašiakom, o energii, ktorú treba v živote usmerniť želaným spôsobom a nepremeniť ju na zúfanie. Tieto stretnutia ma obohacujú nielen pracovne.
Prečo ste na svojich cestách za čitateľkami prišli aj do Liptova do kúpeľov Lúčky?
- Mám na Lúčky úžasné spomienky. Pred viac ako piatimi rokmi som tu moderovala program. Kúpele využili moju prítomnosť a urobili besedu spojenú s autogramiádou. Myslela som si, že to bude nejakých pätnásť minút, ale prišlo veľa ľudí a bolo veľa otázok, úžasná atmosféra, úžasné ženy. Zrejme aj preto, že práve v kúpeľoch ženy majú pohodu, nikde sa neponáhľajú. Vytvorila sa pôda na to, aby sme sa porozprávali.
A tak sme prišli z Bratislavy aj tento rok s mojou najnovšou knihou Lesk na pery a s románom Sláva na splátky. Podnet písať príbehy pre ženy vzišiel z vydavateľstva. Na trhu je už obrovské množstvo módnych časopisov, ženských magazínov, kde môžu ženy čerpať informácie o vizáži a móde, ale pokrivkávajú partnerské a medziľudské vzťahy. Na tejto pôde sa jednoznačne radiť nedá urob toto alebo ono. Tu ide už o krehké pocity, ktoré si žena musí odkonfrontovať sama. Pomôže jej skôr príbeh, kniha, vnútorné zamyslenie sa. My Slovenky sme zvlášť emotívne stvorenia. Preto sa na Slovensku darí ženskému románu.
Kam chodíte po námety?
- Pozorujem život, vidím, pozerám sa, oslovujú ma osudy aj celkom neznámych žien. Mám námetov na knihy, hádam aj desať. Nikdy však nemám dopredu pripravený kompletný príbeh. Román začnem písať vtedy, keď mám jasnú predstavu hlavnej hrdinky, keď sa s ňou doslova „skamarátim“, zžijem. Keď viem, ako vyzerá, koľko má rokov, čo prežila, aké má túžby, čo ju trápi, akým životom žije. Potom začnem písať a príbeh sa nabaľuje. Niekedy mám pocit, že mi to niekto zvrchu diktuje, príbeh mi kĺže pod perom spontánne.
