Najprv si myslela, že nástojčivé klopkanie je len súčasťou živého sna. Neprestávalo. Ba, nabralo na intenzite. Šťukla vypínačom nočnej lampy, neochotne zo seba odhrnula perinu a vkĺzla do zasúvacích papučiek. Budík tikajúci na poličke nad posteľou ukazoval sotva dve hodiny ráno.
Šúchajúc podrážkami papúč sa brala k dverám. Nazrela cez špiónku. V prítmí chodby stál sused. Býval so svojou družkou v tom istom vchode, len o poschodie vyššie. Celkom dobre s nimi vychádzala. Občas zašla na návštevu k nim ona, občas oni k nej. Kúpili si fľašu vína, popíjali, rozprávali sa. Nezdal sa jej byť zlým človekom, len mal čudné spôsoby. Zvlášť, keď si viac vypil. Vtedy začal byť žiarlivý a akýsi prudký. V poslednom čase to medzi ním a jeho družkou akosi neklapalo. Aj sa jej na neho posťažovala. Určite sa muselo niečo prihodiť. Prečo by inak vyklepkával na jej dvere o takomto čase? Odomkla.
„Prečo plašíš v takúto dobu? Veď všetci už spia! Vytiahol si ma z postele! Stalo sa niečo?“
„Nehnevaj sa... Vieš, potrebujem sa s tebou veľmi súrne porozprávať!“
Chcela mu čosi zlostne odseknúť, no všimla si jeho tvár. Mal ju pekne poudieranú. Okolo ľavého oka presvital začínajúci monokel. Bolo jej jasné, že to nemohol byť pád zo schodov. Zatiahol z neho alkoholický zápach. Aj podľa reči spoznala, že je opitý. No v jeho hlase spoznala ešte akýsi iný, čudný tón.
„No, hovor! Č sa stalo?“
„Všetko ti poviem, keď prídeš ku mne!“
Zvedavosť v nej zvíťazila.
„Dobre, len si niečo prehodím cez nočnú košeľu!“
Taký neporiadok u nich v byte ešte nevidela. Za pohovkou nahádzaná celá hromada oblečenia. Akoby tam ktosi vyhádzal celý šatník. Niečo sa tam muselo diať. Niečo zvláštne.
Usadil ju do kresla pred konferenčný stolík, na ktorom stála načatá fľaša s vodkou. Z kuchyne priniesol dva poháriky. Naplnil ich.
„Tak už konečne zo seba vysyp, čo sa stalo! A kde je tvoja milovaná? Spí?“
Mlčal. Len siahol po poháriku, naraz ho do seba obrátil a sklonil hlavu.
„Odišla od teba? Zase si ju zbil, však?“
„Zbil...“
„Porozprávaj mi, ako sa to stalo?“
„Išiel som do mesta. Vieš, bola výplata a chcel som nakúpiť. Stretol som sa s kamarátmi a trochu som sa zdržal. Aj sme popíjali. Prišiel som domov až neskoro večer, myslel som, že už spí. Vošiel som veľmi potichu. Sedela tu, rozvalená na pohovke. Opitá ako prasa! Oblečené mala len kombiné. Pod ním nič! Vôbec nič! Ani nohavičky! Všetko jej vytŕčalo! Vyzerala ako nejaká fľandra! A vedľa nej... Vedľa nej sa vyvaľoval ten starigáň z vedľajšieho domu! Ja som vedel, že s ním niečo má! Len tak by sa vždy na neho nevyškierala! Veľmi, veľmi ma to nazúrilo a...“
„Ty si ju preto zbil!“
„Ja...“
„Potom ušla, však?“
Neodpovedal. Všimla si však, že sa mu po tvári rozkotúľali slzy. To ešte nezažila. On a slzy! Trošku jej ho prišlo ľúto. Ak si nevymýšľa a všetko sa odohralo ináč, ako tvrdí. Bude si musieť vypočuť aj ju. Ktovie, čo jej o tom povie ona?
„Ona sa vráti. Uvidíš!“
„Nie nevráti! Už sa nikdy nevráti!“
„Ako si môžeš byť taký istý?“
„Viem to naisto. Navždy zbohom, moja milovaná!“
Nemala veľkú chuť naťahovať sa s opitým chlapom. Túžila po posteli. Ráno musí ísť do práce a potrebuje sa vyspať. Prehodila zopár chlácholivých viet a rozlúčila sa.
Keď sa neskôr dopočula, čo sa v tom byte skutočne stalo, otriala sa hrôzou. Zvlášť, keď si uvedomila, čo sa skrývalo pred jej zrakom. V kúpeľni a pod tou kopou šiat nahádzaných za pohovkou...
Dvaja osamelí
Spoznali sa náhodou. Pracovali v tej istej fabrike. Celé mesiace si jeden druhého nevšimli. Jeden o druhom nevedel, že vôbec existuje, aj keď ich pracoviská oddeľovala len jediná priečka. Až raz. Zrazili sa, keď sa ráno ponáhľali do práce. Padli si do oka.
Ona bola rozvedená a mala o štyri roky viac ako on. Bývala sama. Zvykla si a netúžila po spoločnosti, hoci ju občas prepadol záchvat osamelosti.
Aj on bol osamelý. Pred časom ho pustili spoza mreží, kde si odpykával trest za ublíženie na zdraví. V žiarlivosti zbil priateľku. Bol presvedčený, že ho odsúdili neprávom, preto zostal zatrpknutý, nevyhľadával známosti. Najviac, ak išiel s kamarátmi na pivo a poldeci.
Spočiatku zdržanlivo prehodili len zopár slov, no postupne sa zbližovali. Po niekoľkých týždňoch sa k nej nasťahoval. Zdalo sa, že je to láska na večné časy a nikdy inak. Nepovedal jej ináč ako: „Moja milovaná“.
Obaja si radi vypili. Niežeby sa pravidelne spíjali, no pili predsa len viac ako bežný priemer. Zaujímavé bolo, že si to postupom času začali jeden druhému vykrikovať. Jej kamarátka si všimla, akoby medzi nimi začalo vznikať akési napätie. Skôr tušené ako hmatateľné. Potom mu ktosi pošepol, že sa jeho družka akosi veľmi rada vída so starším mužom zo susedného domu. Vždy, keď sa stretnú, o čomsi klebetia. Začal na ňu striehnuť. Raz ich pristihol v dôvernom rozhovore. Poškriepili sa. Dokonca jej struhol facku.
Minule ju kamarátka zazrela uplakanú. Najprv nechcela nič hovoriť, no potom to z nej vytiahla.
„Prišiel neskoro večer, veľmi opitý. Vytkla som mu to. On sa do mňa pustil. Začal mi vykrikovať, že ho podvádzam so susedom, vieš, tým starým pánom, s ktorým sa už roky poznám. Snažila som sa mu vysvetliť, že mi ten pán raz veľmi pomohol, za čo som mu vďačná a náš vzťah je vyslovene priateľský, že s ním nič nemám. Rozzúril sa a schytil ma za hrdlo. Škrtil ma! Aha, pozri sa, ešte mám tu, okolo hrdla, modriny! Prosila som ho, aby mi, keď ma už chce zabiť, dovolil pred smrťou vyfajčiť si poslednú cigaretu, že aj odsúdenci na smrť majú na to nárok v poslednom želaní. Vtedy prestal. Rozplakal sa ako malé dieťa a začal sa ospravedlňovať. Začínam sa ho báť! Uvažujem nad tým, že mu zbalím kufor, vyložím ho na chodbu a na dverách vymením zámku!“
To jej hovorila len deň predtým, ako ju v noci zobudilo klepkanie na dvere. Ju ráno v práci nevidela. Ani na druhý deň. Žeby predsa len niekde ušla? Alebo...
Čo skrýval byt
Ešte sa nestalo, aby do práce neprišla bez ospravedlnenia. Jej zmiznutie bolo čudné aj ostatným susedom. Stratil sa však zároveň aj starší pán z vedľajšieho domu. Žeby milostný románik? Lenže, ako ju poznali, ak by aj odcestovala, určite by nechala nejaký odkaz. Aspoň zmienku. Ale po nej - akoby sa zľahla zem.
Oznámili to polícii. Najprv išli k nej, do bytu. Dvere našli zamknuté. No kľúč bol v zámke z vnútornej strany. Niekto teda musel v byte byť. Zvonenie ani búchanie nepomáhalo. Pokúsili sa vylomiť dvere. Nešlo ani to. Boli zabarikádované. Do bytu sa dostali, až keď dvere vyvesili z pántov.
Našli ho v spálni. Ležal na zemi, vedľa dvojitej postele. V prvom momente sa nazdávali, že je mŕtvy. Potom zistili, že dýcha. Bol len v bezvedomí. Z ťažkej opitosti. Horko-ťažko sa im ho podarilo prebrať. Skôr vôbec nechápal, čo sa deje, kde sa nachádza. Keď zistil, že je v byte polícia a spytujú sa ho, kde je jeho družka, len zašomral, aby sa nebáli, že im neujde.
„Ju nájdete v kúpeľni, pod vaňou! A jeho za pohovkou!“
Jej telo našli skryté pod vaňou. Telo starého pána zas zahrabané pod hŕbou šatstva za pohovkou v obývacej izbe. Obaja boli zaškrtení.
Keď z neho vyprchal alkohol, dostali z neho asi toľko: Večer si išiel posedieť s kamarátmi v krčme. Chlapi do neho rýpali, smiali sa mu, že ho družka podvádza. A keby aspoň s nejakým mladým! Ale s takým starigáňom! Kvôli tým rečiam sa aj pobil a išiel radšej domov. Družku našiel v negližé, bez nohavičiek. Mala veľmi vypité. Toľko, že ho ani nevnímala. V kresle sedel starší muž z domu od vedľa. Aj on spal. Bol si istý, že niečo spolu museli mať. Určite sa milovali, prečo by sa inakšie vyvaľovala len tak, polonahá? Premkol ho prudký hnev. Dal jej niekoľko faciek, no na bitku vôbec nezareagovala. Nevie, čo mu to prišlo na rozum, no pohľad mu padol na jej šaty pohodené na pohovke. Vytiahol z nich látkový opasok. Prehodil jej ho okolo hrdla. Utiahol. Ani sa nepohla. Utiahol ešte silnejšie. Prestal, až keď zistil, že nedýcha. Opasok hodil okolo hrdla aj spiacemu mužovi. Nestihol sa ani prebrať. Telá skryl a išiel sa opiť. Ešte v noci sa chcel priznať susedke, no nemal na to dosť síl...
Potom výpoveď zmenil. Vraj to nemusel byť práve on, kto mal tých dvoch na svedomí. Mali večer doma žúr, on sa na ňom veľmi opil a zaspal. Keď sa prebudil, našiel dve mŕtve telá. Čo ak to spravil niekto iný a zhodil dvojnásobnú vraždu na neho?
Pre túto verziu neexistoval žiaden dôkaz. Navyše, ako by neznámy páchateľ za sebou zamkol byt z vnútra?
Dôkazy presne sedeli na jeho pôvodnú výpoveď. Súd ho uznal vinným zo spáchania trestného činu vraždy na dvoch osobách. Uložil mu výnimočný trest straty slobody na dvadsaťdva rokov.
