„Rád by som anonymnému darcovi osobne podal ruku a poďakoval mu za radosť, ktorú urobil mojim štyrom deťom," povedal manžel pani Emílie po tom, ako jeho deti dostali nielen vianočné darčeky, ale aj potraviny, hygienické potreby, čižmičky...
„Po uverejnení článku v MY Liptovské noviny o zúfalej situácii pani Emílie a jej štyroch deťoch z Bieleho Potoka sa ozval anonymný darca, ktorý im chcel pomôcť finančne,“ vkročili do redakcie zamestnankyne Komunitnej nadácie Liptov (KNL)
Jana Jakubčiaková a Martina Ilavská. Vracali sa z návštevy rodiny, ktorá je v zlom sociálnom postavení. Ide o matku, ktorá má pri sebe štyri deti. Pätnásťročnú Lenku, dvanásťročného Miška, sedemročného Martinka a štvorročnú Lenku. Otec rodiny chodí za prácou na týždňovky, zvyčajne brigáduje na stavbách.
Predtým však, ako poputovali peniaze do rodiny, navštívili pani Emíliu dievčatá z KNL. „Rodina jedenásť rokov žije v pivnici. Matka sa situácii poddala a nebúri sa proti nej. Pravdepodobne si už ani nevie iný život predstaviť,“ začala rozprávanie M. Ilavská. „Mala sedem detí. Jedno zomrelo, dve sú samostatné a štyri žijú s matkou v pivnici. Práve im treba ukázať, že existuje aj život v lepších podmienkach. Rozhodli sme sa, že financie rodina nedostane priamo a naraz. Nechceme, aby deti mali odrazu dostatok a potom nič. Preto sme sa rozhodli, samozrejme vďaka anonymnému darcovi, pred Vianocami kúpiť deťom oblečenie, obuv a darčeky za väčšiu finančnú čiastku. Veď deti aj teraz v zime chodia len v zodratých botaskách. Z ostatných peňazí zaplatíme dcére pani Emílie, ktorá chodí na strednú školu do Liptovského Mikuláša, cestovné, stravu a všetky poplatky súvisiace so školou. Ostatným deťom do konca školského roku uhradíme stravu v školskej jedálni.“ Podľa slov správkyne KNL Jany Jakubčiakovej má pani Emília snahu deťom zabezpečiť stravu, aj keď ju hľadá po smetných košoch, no deti túžia i po veciach, ktoré vidia svojim rovesníkom. „Anonymný darca bude postupne cez nás posielať rodine peniaze. Rozhodol sa darovať dvadsaťtisíc korún. Veľmi si ho vážime,“ dokončila správkyňa KNL J. Jakubčiaková.
„Moja bábika," radostne vykríkla najmenšia Peťka, keď zazrela darčeky. Veľkú škatuľu s bábou nevládala vziať do náručia, tak ju len silno stískala v drobnučkých pästiach.
„Auto je moje?" neveriaco pozeral na kamión prváčik Martinko. S hračkou v náručí volal všetkých do kuchyne, aby pozreli, koľko má včielok v žiackej knižke. Museli sme ich však pozerať pri svetle sviečky. V pivnici, kde žijú, iná možnosť nie je.
Dvanásťročný Miško poskakoval po kuchyni v novučičkých zimných topánkach a so zubnou kefkou v ruke radostne pokrikoval: „Budem si drhúť zuby, budem si drhnúť zuby." Len Lenka nevidela svoje darčeky, bola ešte v škole.
Mama Emília postupne nazerala do tašiek. Tu vybrala mlieko, tam múku, či zemiaky a zvažovala, kam potraviny uložiť. Chlad pre ne istilo okno.
Hoci bol otec rodiny doma, v rozpakoch postával na dvore. Možno uvažoval, ako sa k situácii postaviť. Neznámy darca daroval deťom radosť. Uvedomoval si otec, že on a jeho rodina darovala každému, kto im pomohol, šancu pomáhať?
