Šesť nahnevaných chlapov, šesť gazdov zasadlo za stôl. Často v rozhovore zvýšili hlas, občas buchli päsťou do stola, občas hovorili jeden cez druhého. Cítia sa oklamaní, podvedení. Kto sú? Chovatelia súkromných oviec z Pribyliny.
„Mám sedemdesiatsedem rokov, som z Liptova a mám rád tatranský kraj. Ovce, ktoré chováme, doň patria a nechceme, aby sa ich chov celkom v Liptove vykynožil,“ prehovoril Ján Bolvanský. „Chceme, aby tradícia našich starých otcov žila. Ale oni chcú, aby sme skončili.“ Kto sú oni? Ukázalo sa, že Roľnícke družstvo v Pribyline. Konkrétne predseda družstva Jaroslav Hric a zootechnik Tibor Kondor. „My nejdeme proti družstvu, božechráň, len oni idú proti nám,“ doplnil J. Bolvanský.
Dva obrázky z chovu oviec
Zo stretnutia s chovateľmi oviec vyvstali dva obrázky. Prvý idylický obraz voňal minulosťou: V každom dome na jar gazdovia obrezali ovečkám ratice a keď prišiel čas vyháňania, bača s valachmi prešli dedinou a do veľkého kŕdľa zháňali ovečky. Z vyprázdnených maštalí sa ozýval plač jahniatok, dedinou mekotali ovce, na ceste po nich ostávali bobky kedysi až do Kôprovej doliny. Komunikácia medzi bačom a majiteľmi oviec bola vraj dobrá. Syra bolo podľa dojivosti a ak ovca prestávala dojiť, bača dal vedieť a gazda si tvrdenie mohol overiť. Neskoro v jeseni ovečky rozlučovali. „Kedysi boli v Pribyline dva salaše – horný a dolný a oviec do dvetisíc,“ doplnil J. Bolvanský.
Z druhého obrázku sa idyla vytratila. Ovce už nikto nevyháňa. Gazdovia, mladí či starí, si svoje ovečky vyvážajú na zberné miesto. Zaplatia sto korún za ovcu, tristo za jarku, zaplatia očkovanie a či dostáva družstvo na súkromné ovce dotácie, gazdovia vraj nevedia. Škrie ich to, komunikácia medzi majiteľmi súkromných oviec a roľníckym družstvom však zlyháva. „Ovce sa pasú na našom majetku, ale my sme dnes nič. Nehovorím za seba, za všetkých hovorím.“ Dobre vravíš, prisvedčili chlapi.
Vidia viac nespravodlivosti
Zdá sa, že chlapov najviac nahnevali poplatky za ovce a vraj netransparentnosť hospodárenia družstva, ale i to, že majitelia súkromných oviec nepoznajú hospodárske výsledky po skončení sezóny. „Prečo platíme sto korún?“ pýtal sa Ján Duffala. „Prečo družstvo nerobí zmluvy s gazdami? Len od buka do buka.“ Ďalšia nespravodlivosť, podľa gazdov, sa týka rozlučovania. Ovce z pribylinského salaša tohto roku zišli 14. októbra. „Po zime by ich vyháňali už vo februári, keď sme ich vykŕmili a kým dobre doja,“ pridal sa Ján Surovček.
Ján Blatnický sa bol sťažovať na neprávosti okolo pribylinských súkromných oviec na Ministerstve poľnohospodárstva v Bratislave.
Pohľad z druhej strany
Otázky gazdov sme položili predsedovi Roľníckeho družstva v Pribyline Jaroslavovi Hricovi. Reagoval: „V prvom rade musia títo ľudia vedieť, že skončila doba súdruhov. Musíme sa správať tak, ako nám káže Európska únia. Ovce musia byť ošetrené, prekontrolované, zaevidované. V súčasnosti je prísna evidencia zvierat. Za bývalého režimu ľudia boli naučení zahlásiť hocičo. Nezáležalo na evidencii, nebola žiadna. Gazda nadiktoval dve ovce, mal päť. Dobre, dal päť. Ale teraz musí mať každá ovca číslo, podľa toho vieme o nej všetko. Čo sa, podľa mňa, ľuďom z dediny nepáči? Na družstve máme rozmnožovací chov oviec. Baran musí mať plemennú hodnotu. Je sprísnená kontrola chovu. Akéhokoľvek chovu. To sme nevymysleli my, vymyslela to Európska únia.“ Podľa predsedových slov sa sťažuje len niekoľko ľudí. Tí by mali byť v prvom rade prísni na seba a na svoj chov. „Keď sa im nepáči, nikto ich nenúti zverovať nám ovce. Veď my s nimi máme len problémy. Súkromné ovce sa nám javia ako neefektívne. Na ne neberieme dotácie od štátu, ani nechceme brať. Máme dosť problémov so svojimi vlastnými zvieratami. Dotácie berieme len na vlastné ovce – máme ich okolo päťstopäťdesiat kusov. V tom sú barany, jahnice, jarky a dojné ovce. Súkromné ovce sú navyše a robíme tým len službu pre ľudí z dediny, aby mali kde dať ovce, no nepotrebujeme to. Ak si chcú ovce dať na vlastný salaš, nech tak urobia.“
Rozprávali ste sa o týchto veciach s majiteľmi oviec? „Nie, o týchto veciach sa nikto so mnou nerozprával."
Autor: DAGMARA
