PETRA NAGYOVÁ-DŽERENGOVÁ je milá, sympatická, príťažlivá, usmiata, temperamentná. Rada číta, cestuje, miluje prírodu a sníva o Antarktíde. Má veľký zmysel pre rodinu a nezvyčajné, ojedinelé dievčenské meno. Veď preto si ho aj ponechala. Okrem toho, že je naň hrdá, chcela hlavne urobiť radosť svojmu otcovi. Mal tri dcéry, a sú jediná rodina s týmto priezviskom na Slovensku...
Vyštudovala ekonómiu, lebo rodičia si želali, aby mala v rukách poriadne remeslo. Pracovala ako letuška, poznáme ju aj z televíznych relácií Svet v obrazoch a Vitajte doma. Petra Nagyová-Džerengová, lebo o nej je reč, je však predovšetkým mamou svojim trom deťom, Leovi, Teovi a Lóre a... spisovateľkou. Dodajme, že úspešnou. Debutovala v roku 2005 titulom Chcem len tvoje dobro, v roku 2006 jej vyšla kniha Za to mi zaplatíš a začiatkom tohto roku to bola tretia kniha Pozri sa na seba. Autorka a jej knihy si veľmi rýchlo získali priazeň čitateľov. V týchto dňoch jej vyšiel román Nepýtaj sa, kde som.
Všetko okolo nás už vonia a dýcha Vianocami a to je čas ako stvorený na rozprávanie o zime, o sviatkoch, o novej knihe ale, pravdaže, aj o veciach úplne bežných, každodenných a možno práve preto vzácnych. A o tom všetkom sme sa s Petrou Nagyovou-Džerengovou aj porozprávali.
Zima je obdobie, ktoré má rád vari každý...
- Ja milujem zimu a všetko s ňou spojené. Sneh, ľad, tmu, meluzínu. Keď som bola dieťa, bolo to moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Dnes je to tak na pol s letom, ale to len kvôli tomu, že v lete majú deti prázdniny. Vyrastala som na sídlisku, kde sme mali jazero, kopce, takže sme chodili korčuľovať a sánkovať sa každý deň. Ja si nepamätám, žeby raz jazero nezamrzlo. Dnes máme blízko domu vodné rameno Dunaja, ktoré nezamŕza až tak často, aby sme mohli chodiť s deťmi korčuľovať každú zimu. Škoda.
Čo vo vás evokujú ďalšie ročné obdobia, jar, leto, jeseň...
- My sme to mali doma pekne rozdelené, každý mal za najobľúbenejšie obdobie to iné. Mama jar, otec jeseň, sestra leto a ja zimu. S každým obdobím sa mi spája niečo príjemné a pekné. Nedávno sme sa s deťmi bavili o tom, ako je dobre, že žijeme v krajine, kde sa vystriedajú všetky ročné obdobia. Neviem si predstaviť, že by som celý rok žila v teple. A nemohla sa napríklad tešiť po dlhej zime na jar, keď všetko tak krásne vonia.
Zima sa nám neodmysliteľne spája s Vianocami. Aké boli Vianoce vášho detstva?
- Také sídliskové. Už od začiatku decembra sme upratovali, a to všetko v celom byte! Vzhľadom na to, že naši mali zbierku asi tristo kusov porcelánu a každý jeden sa musel umyť v „jarovej“ vode, viete si to predstaviť... ale vtedy mi to akosi neprekážalo, každým dňom sa to blížilo k sviatkom a ja som si odškrtávala, koľkokrát sa ešte treba vyspať. Ani rady na mandarínky a pomaranče v malom zelovoci u nás na sídlisku mi neprekážali. Chodila som voňať mandarínky do špajze, a vedela, že v deň, keď si olúpem mandarínku, sú tu Vianoce. Odvtedy sa mi s vôňou mandarínok vždy spájajú Vianoce. Moje deti nevedia pochopiť, že sme ich jedli len raz do roka. No keď sme už sedeli za sviatočným stolom a večeru končili s ovocím, jedla som pomaly a posledný dielik mandarínky som prežúvala čo najdlhšie. Vedela som, že keď ho prehltnem, ide sa k stromčeku a to napätie a očakávanie zmizne a znovu budem musieť čakať rok do ďalších sviatkov.
Písavali ste Ježiškovi?
- Nie, u nás doma sa nepísavalo Ježiškovi. Vedeli sme, že darčeky si kupujeme navzájom, aby sme si urobili radosť. A tú som mala z hocijakého darčeka. Čo nemohlo chýbať, boli knižky. Dodnes mám knižky z detstva, v ktorých je rok, keď som ich dostala. Práve sme s deťmi začali jednu čítať. Lastovičky a amazonky. Je tam venovanie spred dvadsiatich piatich rokov od mojej sestry, ktorá už zomrela. Mala som vtedy desať, ako môj najstarší syn. A dodnes ma najviac potešia knižky. Celý rok si priebežne zapisujem, ako vychádzajú a potom rozdávam lístočky v rodine, aby mi nekúpili dvakrát to isté. Alebo čosi, čo nečítam.
Nakupujete, upratujete, vypekáte pred sviatkami ako väčšina žien, alebo to spisovateľky majú „zariadené inak“?
- Nie, presne ako ostatné ženy. Aj ja som v prvom rade matka, manželka a až potom spisovateľka. Nik za mňa neurobí nič, takže ak si splním svoje veci, sadám k stroju a píšem. Hoci práve tieto Vianoce mi vyšli pekne. Stačila som odovzdať knihu i korektúry, všetko je hotové a ja sa môžem venovať vianočným prípravám. Vianočné upratovanie je v plnom prúde, už mám skoro všetky darčeky. Dokonca vyšívam aj vianočné pozdravy.
Vravíte, že kniha u vás nikdy pod stromčekom nechýbala. Aké knihy tam budú tohto roku?
- Rozprávky, komiksy, romány... deti teraz bavia knihy o histórií a zaujímavých veciach zábavnou formou. Najmladšej dcérke som kúpila aj príbeh o Mary Poppinsovej i príbehy o Mumintrollovcoch, ktoré znovu začali vychádzať. Ako dieťa som ich milovala.
Čo nikdy nechýba na vašom štedrovečernom stole?
- Keďže sme kombinácia dvoch kultúr, slovenskej aj maďarskej, večera je tiež kombinovaná. Ja robím východniarsku kapustnicu a majonézový šalát, manžel halászlé a ich zemiakový šalát, k tomu máme vyprážaného kapra a nikdy nechýbajú kokosové koláče, ktoré majú veľký úspech.
Zimné sviatky strávite s rodinou doma?
- Chodievame väčšinou do hôr, na Donovaly. Milujem sneh, vŕzganie snehu, hviezdnatú oblohu. Tá sa v Bratislave dosť stráca v odraze mestských svetiel.
Koniec roka býva aj časom, keď bilancujeme.
Aký bol pre vás tento rok? V čom úspešný, čo sa vám trebárs veľmi nevydarilo, čo rozosmialo a urobilo šťastnou...
- Rada bilancujem na záver roku. A vždy si dávam záväzky, aj keď ich občas nesplním. No aspoň sa k nim priblížim, preto to nikdy nevzdávam. Niečo sa mi splnilo, niečo sa mi nesplnilo. No v podstate to bol úspešný rok. Vyšli mi tri knihy, dve v slovenčine a jedna bola preložená do češtiny. V tom bol asi úspešný. Dostala som ponuku na vlastný stĺpček do novín, čo ma tiež teší. Rodine sa darí, deti sú zdravé, dobré a zlaté. Stretla som veľa zaujímavých ľudí. Možno aj nejakých neprajníkov, no o tých ja nič neviem, lebo si ich nevšímam. Denne ma robia šťastnou moje detičky a zdravá rodina. Nič viac si neželám, len aby to vydržalo.
Prezraďte nám ešte, o čom je váš nový román Nepýtaj sa, kde som...
- Žena, učiteľka, matka troch detí sa vyberie s manželom na prvú dovolenku bez detí po dvadsiatich rokoch. Čaká, že manžel s ňou bude chodiť na prechádzky, budú sa veľa rozprávať a tak. No manžel len je, spí a číta, je, spí a číta... Pohádajú sa a z dovolenky sa vracajú o deň skôr. Cestou im dôjde benzín. Auto zastane na diaľnici a on nastúpi do okoloidúceho auta, aby niekde zohnal benzín. Manželka sa za ním díva a myslí si: čo keď sa už nevráti? A on sa naozaj nevráti. Zistí, že veľa vecí nie je tak, ako si myslela a veľa iných vecí je naopak... Viac už ale z deja neprezradím.
(Súťaž o novú knihu Petry Nagyovej-Džerengovej prinesieme v niektorom z budúcich vydaní týždenníka MY Liptovské noviny.)
