V zahmlených jesenných dňoch, keď je viac tmy ako svetla a reflektory áut na cestách pripomínajú vlčie oči, prichádza na mňa akási úzkosť. Čo ak sa Zem zabudne vrátiť zo svojho zimného vandrovania? Čo ak sa už nebude s pravidelnou istotou striedať jar, leto, jeseň, zima? Čo ak sa naša dobrá modrá planéta na nás nahnevá a povie si, že má už všetkého dosť? Toho globálneho otep- ľovania, ozónových dier a prstencových splodín, ktorými ju ľudstvo začmuďuje.
Viem, moja stará mama a mama také starosti nemali. Starká natrhala v pravý čas čerešňové halúzky. Ľudia postrehli, že po troch týždňoch rozkvitne v domácom prostredí čerešňový kvet. Mama to už mala horšie. Dávno pred Vianocami vymieňala staré šatstvo za lístky na múku, cukor a mäso, aby pod stromčekom nechýbalo nič podľa starých tradícií.
Aj teraz, v čase kráľovstva konzumu, dvíham zrak k oblohe, hľadám jasné miesto, ktorým sa prezrádza Slnko a teším sa na Vianoce. Zem sa dosiaľ vždy poslušne pustila po zabehanej dráhe – a deň sa začne predlžovať. Na Nový rok o slepačí krok, hovorí ľudové príslovie. Pomaly, ale určite budeme mať viac slnečných lúčov. Len sa dočkať oného skutočného rozhodnutia Zeme, keď už sme prečkali neistotu predvianočných dní, plnú chaosu nákupov a upratovania.
Tak teda čakáme na slepačí krok. Na fakt, že naďalej platia nemenné prírodné zákony a istoty. Tešíme sa na životodarné slnečné lúče, na nádej, že začneme všetko znovu a lepšie.
