Piatok, 22. január, 2021 | Meniny má ZoraKrížovkyKrížovky

Ján Havrila sa cíti skôr obdarovaný talentom, než hendikepovaný

web_havrila.jpg

JÁN HAVRILA, akademický maliar, sa narodil 3. júna 1933 v Brezovici na Orave, v rodine roľníka. Dlhé roky žije u dcéry v Likavke. So štyrmi staršími sestrami a dvoma mladšími bratmi prežíval šťastné detstvo. No len do šiestich rokov. Potom dostal zápal mozgových blán. Vyliečil sa, ale choroba si vybrala krutú daň: ohluchol a ťažko rozpráva.

Ťažký hendikep mu však nezabránil, aby sa stal úspešným. Je nielen známym maliarom, ale aj vyhľadávaným vitrážistom.
Len šesť rokov ste vyrastali ako zdravé dieťa. Ako vyzeralo vaše detstvo po ťažkej chorobe?
- Ako prvák som chodil do normálnej školy. Pamätám sa, že keď som ochorel, mama sa veľmi trápila. Chodili sme po lekároch, nikto mi však nevedel pomôcť. Boli to totiž časy, keď sa z medicínskeho hľadiska lieky ešte len začínali vyrábať. Najúčinnejší liek, aký existoval, bol penicilín. A ten ma vyliečiť nedokázal. Teraz by to bolo iné... Postupne som prišiel o sluch, školu pre počujúcich som už teda navštevovať nemohol. Vtedy môj učiteľ odporučil rodičom, aby ma dali do školy v Kremnici, do špeciálnej školy pre nepočujúcich. Tam som napokon základnú školu dokončil.

Čo ďalej, po škole?
- Po základnej škole som nastúpil na odbornú technickú školu. Vzťah k technike som si však nedokázal vypestovať, nebavilo ma to tam. Po čase som teda prestúpil na umeleckú školu do Bratislavy, kde som stredoškolské vzdelanie aj úspešne dokončil. Chcel som však študovať ďalej. Poslal som si prihlášku na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Prijímačky som urobil a vzali ma. Veľmi dobre som si rozumel so spolužiakmi aj s profesormi. Študoval som u profesora Jána Mudrocha. Kamaráti mi často zapisovali prednášky, pomáhali, ako mohli. V škole sme žili veľmi súdržne. Pamätám si ešte aj na Albína Brunovského, študoval o ročník vyššie. Doteraz sa s niekdajšími spolužiakmi občas stretneme, aspoň s tými, čo ešte žijú a zaspomíname... Napokon som urobil štátnicu, napísal diplomovku a skončil s vyznamenaním. A konečne som sa vrátil domov.

Kde bol vlastne v tom čase váš domov – v Brezovici alebo už v Likavke?
- V treťom ročníku na vysokej škole som sa oženil s mojou súčasnou manželkou. V detstve prekonala tú istú chorobu, čo ja. Zostala tiež hluchá. Pochádzala z Likavky, takže sme napokon ostali bývať v Liptove, kde sa nám narodili aj naše dve dcéry.

Tam sa začala rozvíjať vaša umelecká tvorba?
- Dá sa povedať, že áno. Hneď po škole som začal robiť návrhy pre bavlnárske závody a moja práca sa vedeniu veľmi páčila. Vďaka tomu som mal často možnosť vycestovať na služobné cesty do zahraničia. Neskôr sme si s manželkou postavili rodinný dom a zriadil som si ateliér. Bolo pre mňa jednoduchšie robiť návrhy doma. Začal som maľovať, postupne som prešiel aj k monumentálnej tvorbe. Ako člen Zväzu slovenských umelcov som sa zúčastňoval rôznych výstav. Prvú samostatnú výstavu som mal v Ružomberku, ďalšia bola v Liptovskom Mikuláši. Prichádzalo však veľa ponúk aj zo zahraničia. Musím povedať, že sa mi naozaj darilo. Potom prišiel pád totality, Zväz slovenských umelcov sa rozpadol. Bolo teda na každom jednom umelcovi, aby si organizoval výstavy sám. A to už nebolo veľmi perspektívne.

V tom teda spočívajú korene tvorby kostolných vitráží?
- Dostal som ponuku, tak som ju prijal. Prvá prišla z mojej rodnej obce, z Brezovice. Vtedajší farár mi ponúkol, aby som sa v rodisku realizoval. Dohodol som sa s istým žilinským architektom. Urobili sme prvé návrhy. V tom čase sme však mali obrovské problémy s materiálom. Nikde sa totiž nedal zohnať. Farebné sklo sa nám napokon podarilo nakúpiť v Čechách.

Ako dlho sa venujete tejto práci? Kde môžeme vidieť vaše diela?
- Vitráže robím už takmer pätnásť rokov. Pochváliť sa môžem kostolmi v Trstenej, Medzibrodí nad Oravou, Lomnej, Suchej Hore, Dolnom Kubíne, Oravskej Polhore, ale aj v Žiline a, samozrejme, v Brezovici. Sú to veľké kostoly, vitráže na ich oknách si žiadali naozaj veľmi veľa práce.

Zmenilo sa niečo vo svete výtvarného umenia za roky, čo ste jeho súčasťou?
- Celá umelecká klíma sa zmenila. Za bývalého režimu som vystavoval v Mikuláši, v Dolnom Kubíne, v Martine. V deväťdesiatych rokoch to začalo postupne upadať. Galérie už nie sú to, čo bývali. Vystavuje sa čoraz menej a umelci nedostávajú veľa ponúk na prezentáciu svojich diel. Viete, aj vtedy som bol úplne obyčajným človekom, ale mal som veľké zázemie – umelecké zázemie. Oporu v galériách. Teraz sa však umenie posúva na úplne inú, akoby vedľajšiu koľaj. Našťastie, ja mám po celý rok množstvo práce s vitrážami, takže by mi na tvorbu pre výstavy aj veľa času neostávalo.

Napriek tomu ste sa minulý rok jednej veľkej výstavy zúčastnili. Dokonca ste na nej zožali úspech. Na 4. medzinárodnom festivale kultúry nepočujúcich sv. Františka Saleského v Nitre sa vám dostalo veľkej pocty – odborná porota festivalu vás ocenila Mimoriadnou cenou sv. Františka Saleského. O aký festival ide a ako vnímate ocenenie?
- Máte pravdu, začiatkom minulého roka som sa naozaj zúčastnil výstavy v Nitre, aj keď gro mojej práce v súčasnosti spočíva najmä vo vitrážach. Organizátori ma však pozvali, nemohol som odmietnuť. Na festival pozývajú výhradne nepočujúcich umelcov. Vyvrcholením týždňového festivalu bola moja výstava. Ja som ako jediný dostal Mimoriadnu cenu sv. Františka Saleského. Samozrejme, cítil som sa poctený. Musím sa však priznať, že pobyt v Nitre bol pre mňa veľmi vyčerpávajúci. Nie som totiž zvyknutý odchádzať z domu na taký dlhý čas, keďže väčšinu prác robím vo svojom ateliéri.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň? Asi málokto vie, čo obnáša tvorba vitráží.
- Je to veľmi zdĺhavá práca. Najskôr si urobím návrhy, zväčša podľa požiadaviek farára konkrétnej farnosti. Zvyčajne si sakrálne obrazce najprv nakreslím na papierový podklad. Ten potom používam ako predlohu. Potom príde na rad samotné vytváranie vitráží, pričom si každý kúsok do mozaiky robím doma, sám. Až potom jednotlivé segmenty vitráže (cca 75 x 75 cm –pozn. aut.) postupne osádzam v kostole.

Vráťme sa ešte na chvíľu k vašej maľbe. Máte vlastný štýl, alebo sa prispôsobujete individuálnym požiadavkám? Aké motívy najradšej stvárňujete?
- Mojou prioritou je olejomaľba. Snažím sa pri nej riadiť vlastným štýlom, ten však nie je len jeden. Najradšej maľujem podľa zmeny klímy, podľa toho, ako sa vyvíja svetové umenie. Nechcem sa stratiť vo víre minulosti. Kedysi sa mi páčili najmä figurálne maľby, teraz by som sa však pravdepodobne zameral na niečo iné. Bohužiaľ, na maľovanie mi veľa času nezostáva. No tvorba vitráží ma veľmi baví, takže neľutujem. V mojom veku je veľmi dôležité, že nemusím chodiť ja za prácou, ale práca príde za mnou.

Ako ste sa naučili žiť so svojím hendikepom?
- Svoju hluchotu nevnímam ako veľký hendikep. Veľmi dobre vnímam otrasy, takže cítim, keď sa okolo mňa niečo deje, aj keď to nepočujem. Okrem toho, pri práci s ľuďmi sa snažím rozprávať s nimi, a často sa stáva, že mi rozumejú. Teda tak to bolo v minulosti. Teraz je to o niečo horšie. Už nechodím medzi ľudí tak často, ako kedysi. Vlastne nemám dôvod ani príležitosť s niekým komunikovať, sústreďujem sa hlavne na prácu. Moja komunikácia s okolím sa teda podstatne zmenila. Kedysi som bol bystrejší, dnes mi musia veľa tlmočiť. A ako ma na začiatku vnímalo okolie? Keď som bol mladý, hrával som za gymnazistov futbal. Nikdy som však nemal pocit, že by som bol kvôli svojmu ochoreniu nejako odsudzovaný alebo odsúvaný mimo kolektívu. Cítil som, že ma ľudia naokolo majú radi. Prijímali ma medzi seba, hoci som nepočul. Cítim sa skôr obdarovaný – talentom – než hendikepovaný.

Hoci už nemáte toľko sily, ako kedysi, ešte stále aktívne pracujete. Ako sa cítite a čo je dnes pre vás v živote najdôležitejšie?
- Najdôležitejšia je jednoznačne rodina, zdravie a rodinná pohoda. A môj fyzický stav? Mám zdravotné problémy, sprevádzajú ich aj časté bolesti nôh. Dosť to obmedzuje môj pohyb, no kým budem aspoň ako-tak vládať, svojej práce sa nevzdám.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  3. Hygge ako životný štýl
  4. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  5. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  6. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  7. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  8. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  9. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  10. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 33 830
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 32 824
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 13 860
  4. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 10 191
  5. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 10 156
  6. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 578
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 915
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 633
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 588
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom? 4 606
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

V meste plánujú cez víkend otvoriť 15 odberných miest.

4 h
Zľava Simona Koreňová, Martina Tarageľová

Aj keď rok 2020 bol ochudobnený o mnohé športové podujatia, šachisti stihli počas zmiernenia opatrení zorganizovať viaceré šachové turnaje. Liptovská šachová škola bilancuje rok.

9 h
Mimoriadny projekt siete regionálnych týždenníkov MY.

V oboch pracovných zošitoch je veľa logických a zábavných úloh pre deti.

17 h
Ivan Krajčírik v zelenom

Brankára Macíka nahradil v MFK Ružomberok Krajčírik.

20. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Hudečková je hlavnou odborníčkou na epidemiológiu ministerstva zdravotníctva.

16 h

Nahnevaní bežkári sa už obrátili listom aj na vedenie obce Králiky, aby začalo konať.

14 h

Muža našli už bez známok života.

21 h

Prírodná pamiatka očarí v každom ročnom období.

20. jan

Už ste čítali?