ČESKÝ HEREC, moderátor, improvizátor. Píše divadelné hry, moderuje televízne programy, koncerty, festivaly. Hral vo viac ako tridsiatich filmoch, popularitu mu priniesli najmä Pelišky, Pupendo, Doblba a Musíme si pomáhať. Jaroslav Dušek.
Jaroslav vniesol do miestnosti smiech i radosť. Donútil takmer dvetisíc ľudí na Svetovej mierovej konferencii v Bratislave intenzívne rozmýšľať. Keby len to! Posvietil si na jednoduché veci svojím originálnym pohľadom. „Netušil som, že mierová konferencia bude taká obrovská drina,“ zasmial sa J. Dušek a rozvíjal úvahy. „Rozmýšľal som, ako sa asi cíti dieťa tesne predtým, ako sa má narodiť. Aké pocity prežíva v matkinom brušku, keď sa blíži pôrod? Nie je totiž vylúčené, že ľudstvo stojí pred určitým typom pôrodu. Veľa indícií tomu nasvedčuje: zvyšuje sa chaos, tlak, nedostáva sa nám vzduchu. Chceli by sme veľa vecí zmeniť a hlavne by sme chceli ísť späť, kde bolo pekné. Ale sila nás tlačí ďalej. Je možné, že nás čaká silnejšie svetlo.“
Symbolom konferencie boli ruky držiace horiaci plamienok v škrupinke. Jaroslav ho okomentoval: „Celý deň som sa díval na symbol mierovej konferencie a skúmal som, čo mi pripomína. Je to srdce a v ňom plamienok. Môžeme sa však postarať o to, aby oheň prestal byť spaľujúci, aby len svietil. Ale mohol by to byť mozog. Dve ruky - dve hemisféry. A uprostred nejaký svetločinný orgán. A je celkom možné, že pôrod, zmena, ktorá sa nás týka, sa týka zmien v srdci nášho mozgu. V našom mozgu drieme mnoho nevyužitých záloh. Využívame ho na málo percent. Na tom sa veda zhodla. Prečo však neodumrel zvyšok?
Z konferencie do materskej bunky a do Zeme
Z hľadiska vývoja nepoužívané veci by mali odísť, zakrpatieť. Alebo je možné, že čakajú. Dobre vieme, že každý človek má v sebe určitý biologický program. Sme zázračné bytosti. Keby sme urobili časový skok späť, sedeli by na konferencii len materské bunky. Jedna bunka na každom sedadle, v ktorej by už pracovala spermia.
Muži by si priali, aby spermie vleteli do vagíny hnané mužskou silou a muži by si radi predstavili, ako najbojovnejšia spermia dorazí do vajíčka a prederie sa dovnútra. Ukazuje sa však, že to tak nie je. Ukazuje sa, že vagína naberie spermie a potom si ich prehodnocuje. A tú najlepšiu, najvýhodnejšiu posunie k vajíčku, ktoré ju vtiahne do seba.
To nie je pre mužov najlepšia správa. A potom začne zázrak. Jedno jediné vajíčko, jedna jediná materská bunka všetko vie. Všetko vie: rozdelí sa na dve, na štyri a ďalej a ďalej až naraz vytvára telo. Vzniká nos, obličky, pečeň. Bunky presne vedia, čo majú robiť. Telo má ohromnú inteligenciu, vie si poradiť. Príde chvíľa pôrodu, nastane chvíľa, keď dieťatko z matky vylezie, zmení podobu. Počas deviatich mesiacov žilo v nejakom prostredí a po deviatich mesiacoch sa zmení jeho svet, napriek tomu, že sa nezmení. Veď ono je stále tu, v rovnakom svete a ale jemu sa to zmení. Úplne. Odrazu je matka pred ním. Ono nie je v matke.
Aj nám sa to môže stáť. Hovoríme, že žijeme na Zemi. My žijeme predsa v Zemi, pretože k Zemi patrí atmosféra. Atmosféra je tým zázrakom, ktorý Zem robí Zemou. My sme uprostred atmosféry, nie sme nikde mimo. Možno uvidíme svoju matku, svoju Zem z iného pohľadu, z iného uhla, inými očami. A možno že tak, ako je naprogramovaný biologicky každý tvor, začne chodiť, liezť, maľovať, písať, „žatlať", hovoriť, zaviaže si šnúrku, dokáže prvé zázračné veci a my krásne pozorujeme, ako duch a duša vstupujú do hmoty. Môžeme to vidieť na každom malom dieťati.
Nič nie je spočiatku samozrejmé. Pohyby sú chaotické, nevie chytiť veci tak, ako chce. Keď ich chytí, nevie ich pustiť, ale postupne sa to naučí. Duša si osvojí hmotu krok za krokom až do dospelosti. Ale niekedy sa nás zmocnia zvláštne vnútorné programy, ktoré označujeme ako krízy. Jednoducho máme naraz chuť so všetkým praštiť a ísť niekde inde, robiť niečo iné. Naraz nie sme spokojní s tým, čo bolo. Niečo sa deje, niečo sa v nás prebúdza.
Zamiloval som sa a páčia sa mi problémy
Každý z nás má v sebe určité semienko, časť, ktorá všetko vie. Naše ego je netrpezlivé a chce tejto časti pomáhať. Chce ju popoháňať. Je to akoby sme zasadili semienko do zeme. Korene vstupujú do temnoty, do chladu, ale rastlina pracuje za svetlom. Ťahá ju svetlo tak, ako je to v jej programe. To isté sa môže diať v nás. Určitá časť našej bytosti ako semienko pracuje a ide za svetlom. My jej chceme pomôcť, chceli by sme proces urýchliť. Je to akoby sme ťahali rastlinku a mysleli si, že porastie rýchlejšie a lepšie. Ale môžeme ju poraniť, niečo jej odlomiť. Musíme byť trpezliví. Vec kráča sama.
Naše telo je veľmi inteligentné, máme v sebe neskutočne inteligentnú časť. Záhadnú a tajomnú.
Prvý ľudský zvuk nespieva
Niekedy spím na strome. Zavesím si hojdaciu sieť na orech u nás pred domom a spím pod šírym nebom. A môžem ďakovať hviezdam, Zemi a všetkému. Prežívam rotáciu, vžívam sa do toho, ako sa Zem točí okolo svojej osi a viem si predstaviť kozmický tanec. Naraz zistím, že nie Slnko na nás svieti, ale my žijeme v Slnku. Stále sme v ňom. Ono svojou žiarou, svojimi paprskami vypĺňa celú slnečnú sústavu. Každú chvíľu. Nerobí pauzy. Neprestáva, nemá žiaden oddych. A zemeguľa je v náručí Slnka. Je vo vnútri Slnka. My predsa nemôžeme oddeliť slnečné svetlo. My sme v Slnku a v Zemi. Slnko, Zem, voda a vzduch nás milujú. Veľmi nás milujú, preto žijeme. Inak by naše telo dávno zomrelo. Keby sme neboli milovaní miliardou mikroorganizmov, ktoré žijú v nás, okolo nás, na nás a na našej koži, keby sme neboli milovaní galaxiami a vesmírom, nežijeme. Hľadáme mier a okolo je vesmír (po česky mír – ves-mír). My sme v mieri. My sme vo vesmíre. Ale tvoríme si virtuálny svet a vo virtuálnom svete si tvoríme problémy, pretože to je zaujímavé.
Ja spím na strome, spím na konári a prichádza ráno. Je krásne a velebné. Slnko začína žiariť, Zem sa so mnou pootočí, Slnko vylieza, necháva na seba pozerať, vtáci začínajú spievať. Vtáci začínajú spievať. Prečo to robia? Čo sa to deje? Vtáci švitoria. Ševelia, cvrlikajú. Nado mnou je strom a po ňom poskakuje veverička. Štebotá. Po prvýkrát počujem, aký zvuk vydáva veverička. Snaží sa tváriť, že je vtákom. Všetko okolo robí dobrú náladu.
A potom sa naraz ozvú ľudské zvuky z okolitých domov. Prvý ľudský zvuk, ktorý nespieva. Nie, nie. Prvý ľudský zvuk, ktorý sa ozve do vesmíru, je spláchnutie v záchode. My pitnou, živou vodou spláchneme svoje hovná a naženieme ich späť do vodného kolobehu, aby potom na nás pršali. Pretože nám občas uniká, že veci spolu súvisia, že sú naozaj prepojené, že život je fantasticky prepojený. Dokonca je tak prepojený, že nedávno sa veda zjednotila v názore na vtákov a povedala, že vtáci sú potomkami dinosaurov. Tak sa stanovilo, že vtáky, všetky vtáky sú bývalé dinosaury. To je predsa pre nás výzva. Ak toto dokázali dinosaury, tak čo by sme mohli dokázať my?!“
Autor: DAGMARA