„Do jaskýň ma hnala túžba nájsť niečo nové, neznáme. Mal som radosť z toho, že o tom môžem napísať a zanechať niečo pre budúce generácie,“ prezradil Anton Droppa, ktorému prezident udelil prvého januára vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. Triedy.
„Bol som veľmi šťastný. Prezident a celá vláda mi gratulovali a podávali ruku. Prvýkrát v živote som zažil takú slávnostnú udalosť a som rád, že som sa toho dožil,“ povedal Anton Droppa.
S manželkou sa v jaskyni plazili tri hodiny v úplnej tme
Jaskyne mu učarovali na celý život, aj keď prvá, ktorú zameriaval, mohla byť zároveň jeho poslednou. „V roku 1949 ma Vojto Benický požiadal, aby som zameral Jaskyňu vyvierania a Jaskyňu slobody. Vtedy ešte neboli spojené, cez jednu aj druhú pretekala podzemná Demänovka. Nemohol som zohnať žiadnych pomocníkov, tak som prehovoril svoju manželku. Bola prvýkrát v jaskyni a pomáhala mi držať pásmo. Na konci jaskyne bolo jazierko a posledný zameriavací bod mi vyšiel práve na jednom balvane na brehu jazierka. Išiel som tam, manželka zostala s pásmom na druhej strane. Na balvane som sa pošmykol a spadol do jazierka. Bolo hlboké asi tri metre. Ale najhoršie bolo, že mi do neho spadla karbidka a zhasla. Manželke od ľaku vypadla tiež a zostali sme v úplnej tme. Zápalky som síce mal, ale čo z toho, keď boli mokré? Nejako som sa vyškriabal na breh a išiel som po tme za manželkiným hlasom. Navrhol som jej, aby zostala na mieste, že sa nejako preplazím k vchodu a privolám pomoc. Našťastie som mal dobrú pamúť aj orientáciu. Ale nechcela o tom ani počuť, že sama v jaskyni nebude ani za svet, radšej tam chce so mnou zomrieť. Nakoniec sme to urobili tak, že ja som sa plazil prvý, ona sa ma držala za nohu a takto sme sa spolu plazili asi 150 metrov. Trvalo nám to vyše tri hodiny. Potom som uvidel, ako pomedzi skaly prebleslo svetlo a vedel som, že sme zachránení. Ale žena povedala, že už viac so mnou do jaskyne nepôjde.“
Doučoval latinčinu, hral na saxofón, bol pilotom
Anton Droppa sa natrvalo zapísal do histórie slovenskej speleológie. V roku 1952 zameral novoobjavené priestory Jaskyne mieru a v priebehu ďalších dvoch rokov všetky ostatné jaskyne Demänovskej doliny. Narodil sa 30. júna 1920 v Lazisku. Počas štúdia na Hodžovom gymnáziu si privyrábal doučovaním latinčiny, nosením batožín, hral na pianoharmoniku a neskôr na saxofón v tanečnej skupine. Bol pilotom stíhačom, bojoval v 2. svetovej vojne aj SNP. Udelili mu veľa vojenských vyznamenaní a medailí za chrabrosť a zásluhy v boji. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 ho z armády prepustili, lebo vraj nemal kladný pomer k ľudovodemokratickému zriadeniu. Študoval na Masarykovej univerzite v Brne, geografiu a históriu na prírodovedeckej fakulte v Olomouci. Od roku 1950 pracoval pre Slovenskú speleologickú spoločnosť na výskume krasu a jaskýň Slovenska, stal sa kustódom Múzea slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši.
V roku 1960 získal vedeckú hodnosť kandidát geografických vied. Jeho kandidátskou dizertačnou prácou bola publikácia Demänovské jaskyne – krasové javy Demänovskej doliny. Bolo to prvé dielo na Slovensku venované komplexnému poznaniu jaskynného systému a povrchových krasových javov.
Napísal dvanásť kníh, v rukopise má ďalšie tri
Až do dôchodku pracoval v geografickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Prednášal na mnohých speleologických konferenciách doma i v zahraničí, publikoval vyše dvesto odborných vedeckých štúdií a článkov o speleológii. Je autorom 12 kníh, spomeňme aspoň jeho dielo Slovenské jaskyne. V rukopisoch má doma ďalšie tri knihy. Jednu asi tristrostranovú o vzniku a vývoji jaskýň na severnej strane Tatier, druhú o riečnych terasách Liptovskej kotliny a tretia je autobiografická. Anton Droppa prezradil, že zostavuje aj knihu Vzdušnou cestou za slobodou, v ktorej opisuje svoje zážitky vojnového pilota. Vlani v septembri mu udelili dekrét Zalúžilý vojenský letec SR.
Popri speleologickej výskumnej činnosti venoval pozornosť i ďalším otázkam krasu na Slovensku. Vypracoval typológiu krasu, riešil otázky morfológie a genézy tiesňav a kaňonov či intenzity krasovatenia v Demänovskej a Jánskej doline. Významný je aj jeho výskum riečnych terás Váhu v Liptovskej kotline. Za výskumno-vedeckú prácu dostal okrem mnohých vyzmamenaní aj najvyššie ocenenie za zásluhy v prírodných vedách – striebornú a zlatú medailu Dionýza Štúra.
