Desať detí z ružomberského detského domova si na vianočné sviatky zobrala k sebe domov starostka Liptovských Kľačian Viera Tomčíková. „Poznáme sa už dlhšie, navštevujem ich, chodievajú do Kľačian na rôzne podujatia. Prirástli mi k srdcu, sú ako moje deti. Chcela som im urobiť radosť, preto sme sa s manželom rozhodli, že na Vianoce si ich zoberieme na tri dni k nám,“ povedala starostka. „Mnohí sa nás pýtali, prečo sme si zobrali až desať detí. Niektorí uvažovali, že by si tiež zobrali domov na Vianoce jedno, dve. Ale to sa nedá, lebo detské domovy už nie sú internátne, ako bývali, ale rodinné a oni sú ako jedna rodina. Jeden o druhého stoja, delia sa ako súrodenci, aj keď sú z rôznych kútov Slovenska. Ako by som mohla zobrať iba niektoré a ostatné nechať v domove? To nejde. Preto sme si ich zobrali všetky,“ vysvetlila starostka. Aby mali všetci kde spať, požičali si postele. Pre deti pripravili bohatú štedrovečernú hostinu a veľa darčekov, na ktoré prispeli aj sponzori.
„Na večeru sme mali mať kapra. Ale chcela som, aby ho deti videli živého a potom som ho už nemohla zabiť. Bolo im ho ľúto, kŕmili ho, tak sme mali filé. Bola aj kapustnica, opekance s makom aj bryndzou a veľa sladkostí. Pred večerou manžel povedal príhovor, natreli sme oblátky medom, potom sa pomodlili Otčenáš. Ale ešte predtým, ako sme všetci zasadli k štedrovečernému stolu, si deti rozbalili darčeky. Nevedeli sa už dočkať. To bolo radosti! Pod stromčekom našli veľa hračiek a knižiek, každý dostal pyžamo a papučky,“ prezradila Viera Tomčíková.
Auto musela vymeniť
Najväčšiu radosť mali vraj dvaja chlapci z veľkých áut na ovládanie. Ale vznikol problém. Nemohli sa s nimi hrať naraz, lebo autá boli rovnaké a jednou ovládačkou sa ovládali obe. A tak starostka po Vianociach musela ísť do obchodu jedno auto vymeniť. Aj ona si našla pod stromčekom veľa darčekov. „Každé dieťa mi dalo nejakú maličkosť - mackov, srdiečka, anjelika aj vianočný telegram. Bola som veľmi dojatá, aj som si poplakala.“
Deti boli na polnočnej omši a na druhý deň ráno sa do kostola vybrali znovu. Popoludní v kultúrnom dome zahrali divadlo, ktoré nacvičili spolu s miestnymi deťmi pod vedením Mirky Čupkovej. Texty sa naučili už predtým v detskom domove, v kultúrnom dome mali pred premiérou dve skúšky.
Slzy na javisku aj v hľadisku
Divadielko bolo veľmi pekné o robotovi, ktorý všetko kazil. Po predstavení zavolali deti na pódium nič netušiacich manželov Tomčíkovcov. Jožka z detského domova im za všetky deti poďakovala za to, že mohli u nich stráviť Vianoce. Mnohé z nich to ešte nikdy nezažili a nevedeli si Vianoce v rodine ani predstaviť. Od dojatia plakali nielen deti a starostka, ale oči sa leskli aj mnohým ľuďom v hľadisku.
Deti sa k nim stále túlili
„Boli to moje najkrajšie Vianoce. Vychovávateľka Milada mi často telefonovala, či je všetko v poriadku, či nepotrebujem pomôcť, či deti neochoreli, informovala sa o všetkom. Pýtala sa, či to zvládneme a celú noc mala zapnutý mobil. Bola ochotná prísť kedykoľvek pomôcť, ale nebolo treba. Deti poslúchali, boli dobré, stískali nás, stále sa k nám túlili, držali sa nás z každej strany. Boli sme síce unavení a vyčerpaní, ale aj šťastní, že sme im mohli dať trochu lásky a tepla domova, ktoré im najviac chýba. Robili sme pre nich program, boli sme sa sánkovať, kĺzať, hrali sa so psíkom, chodili sme s nimi po dedine, lebo chceli vidieť vianočnú výzdobu. Boli u nás aj štyria súrodenci z Ružomberka, zlatí chlapci. Tí to prežívali trochu inak, lebo v domove sú len pol roka. Ostatné deti sú v ňom odmalička. Boli veľmi šťastní, že mohli byť na Vianoce v rodine,“ povedala Viera Tomčíková.
Deti z detského domova k nim prídu aj vo februári na fašiangy a potom na Veľkú noc. „Sme stále v kontakte, budeme sa navštevovať a na budúce Vianoce by sme si ich chceli zobrať na viac dní. Lebo tri boli málo. Keď sme si na seba zvykli, museli ísť do domova. Bolo nám za nimi smutno. Zvykli sme si na to, že chodia po dome a stále lúskajú oriešky, na ich smiech, ich dotyky. Chýbajú nám. Im zase veľmi chýba pohladenie, láska, rodina. Myslím si, že kto môže, mal by im pomôcť. Netreba sa toho báť. Dá sa to zvládnuť a stojí to za to," povedala starostka.
