Julo Párička sa nového roka nedožil. V piatok 14. decembra ho v Žiarskej doline na terase pod Prostredným grúňom aj s kamarátom Romanom Malagom zasypala lavína.
Jeho rodina a priatelia tomu doteraz nemôžu uveriť. Žiarsku dolinu poznal ako vlastnú dlaň, bol skúsený skialpinista. „Julo bol v horách častejšie ako doma. Mal výbornú kondičku. Pred dvoma rokmi zlyžoval najvyšší vrch Kaukazu a Európy Elbrus a vlani druhý najvyšší alpský vrchol Monte Rosa. Chodieval aj na Choč, kde sme pravidelne deň pred Silvestrom nocovali a chystal sa aj tento rok. Bez neho to nebolo ono,“ prezradil jeho kamarát z hôr Miro Babka a pokračoval: „S Julom sme toho dosť pochodili, vlani som bol s ním v horách sedemnásťkrát. Bol to skvelý parťák a bola s ním sranda. Raz v Krkonošiach presvedčil dve poľské turistky, že je potomok Jánošíka a oni mu uverili. Vlani sme boli spolu na Lomničáku. Bol to jediný kopec, ktorý mu ešte chýbal v zbierke. Keď sme sa naň vybrali prvýkrát, bolo krásne počasie. Na Skalnatom plese sme si dali kávu a keď sme vyšli von, snežilo. Julo povedal, že nemá zmysel ísť hore v takom počasí, tak sme to odložili o týždeň. Neriskoval zbytočne. Vedel odhadnúť situáciu a vedel sa vždy vrátiť.“
Vlani v júli sa vybral na Mont Blanc, ale kvôli zlému počasiu sa vrátil. Aj keď išiel 14. decembra na svoju poslednú túru do Smutného sedla, bolo zlé počasie. Ale vtedy sa nevrátil. Možno preto, že trasu dobre poznal, prešiel ju veľakrát a veril si. A možno preto, že chcel aj s Romanom Malagom vyskúšať nové lyže, dodal Jožo Paulíny, ktorý s Julom Páričkom zlyžoval Elbrus aj Monte Rosu.
Julo Párička aj Roman Malaga boli vojaci z povolania. Roman bol v Iraku, na Golanských výšinách aj v Kosove. Tešil sa už na výsluhový vojenský dôchodok, že bude mať viac času behať po horách. Mal 31 rokov. Julo si už vojenský dôchodok užíval plnými dúškami, bol o štrnásť rokov starší. Ale príliš mladý na smrť. „Doteraz nemôžem uveriť, že Julo tu už nie je,“ hovorí Miro Krajčuška, s ktorým prešiel na bicykli kus Európy – Ukrajinu, Moldavsko, Rumunsko, Nórsko a iné krajiny. Práve v Nórsku Julovi prischla prezývka Trolo. „Kúpili sme si ako suveníry postavičky nórskych trolov a niekto povedal, že jeden sa na Jula podobá. Odvtedy sme ho volali Trolo. Julo sa preto nehneval, bol za každú srandu. A tej sme si užili na našich túrach dosť. Ale aj dosť driny. Chodievali sme totiž tam, kam normálni ľudia radšej nechodia. Cez zapadnuté dediny, kde zahraničného turistu na bicykli ešte nevideli a nevedia, čo je to internet alebo splachovací záchod. Podmienky tam boli kruté, ale ľudia šťastnejší. Julo vedel dobre po rusky a keď bolo treba niečo vybaviť, poslali sme jeho. Vďaka nemu sme z Moldavska cestovali vlakom bez cestovných lístkov. Sprievodcovia boli totiž vojnoví veteráni a vedeli sme, že keď za nimi pošleme Jula, nájdu spoločnú reč a zabudnú si od nás pýtať peniaze za lístky. A tak aj bolo,“ zaspomínal Miro Krajčuška. Aj Tiborovi Sabakovi Julo veľmi chýba. „Prešli sme na bicykloch spolu kus cesty, stále sme niekam lozili. Julo chodieval do hôr aj keď nebolo ideálne počasie. Vtedy bolo v horách málo ľudí a patrili iba jemu. Nebál som sa s ním chodiť, vždy vedel, čo má robiť. Hory ho zaujímali viac než baby, možno preto sa neoženil. Žil so svojou mamou, často jej telefonoval, keď sme boli na túre, aby sa nebála, že je v poriadku. Bol to správny chlap, čestný, spoľahlivý. Plánovali sme, kam zasa v lete vyrazíme na bicykloch. Bez neho to už nebude také, ako bývalo...“
Na Julovom pohrebe sa s ním rozlúčili jeho kamaráti z hôr. V odobierke Jana Dobáková okrem iného povedala: „Julo bol človek hôr, širokého úsmevu a dobrého srdca. Keď sme sa krútili v problémoch všedného bytia, stačilo zavolať: „Julo, ako je hore? Skoro vždy odpovedal: „Excelentne.“ Veríme tomu, že aj teraz, keby sme sa spýtali: „Julo, ako je tam hore?“ určite zaznie známe: „Excelentne. Hory sú tu vyššie, žľaby strmšie a širšie, prašan práškovejší, na bajku ti nikdy nefúka protivietor, slnko príjemne hreje a v cieli ma vždy čaká orosený pohár fajnového moku. Len mi tu je bez vás smutno.“ Aj nám, tu dole, bez teba.
Julovi aj Romanovi kamaráti sa rozhodli urobiť zbierku na pamätnú tabuľu, ktorú by chceli umiestniť na symbolickom cintoríne v Žiarskej doline.
