Alkohol začal popíjať už od svojich 15 rokov. Stal sa „závislákom“. No keď sa oženil, povedal si, že jeho dieťa ho nikdy nesmie vidieť opitého. A to aj dodržal. Dnes nepije už 13 rokov a chce vydržať do konca života.
Päťdesiatnik Anton Balák vie, že keby si dal čo len štamperlík, dostane sa do rovnakého pekla, kde bol predtým. A to už ani náhodou nechce.
Jeho závislosť na alkohole sa začala budovať podobne ako u mnohých iných mužov a žien – spoločným popíjaním v partii, v ktorej sa dobre cítil. Zapájal sa do športového života v dedine - hrával hlavne futbal a po zápasoch si išiel s ostatnými posedieť. A posedenia, aby bola lepšia nálada, sa neobišli bez alkoholu.
Anton v tom čase pracoval na montážach a často sa musel pohybovať vo výškach. „Do roboty sme chodievali obyčajne na desať dní. Po troch-štyroch dňoch popíjania doma som bol v práci aj tri dni doslova otrávený z alkoholu. Preto som niekoľko dní najskôr pracoval dole, na zemi. Až potom, keď som cítil, že som triezvy, odhodlal som sa aj do výšok. No po desiatich dňoch, keď sme sa vracali domov, sme pili už v autobuse. Domov som nikdy neprišiel triezvy. V pití som pokračoval aj počas voľných dní a takto to išlo stále dokola,“ spomína si Anton.
Pre chlapov, ktorí chodievali na týždňovky či dlhšie pracovné cesty, bol alkohol verným spoločníkom. Pri alkohole Antona držal i jeho staromládenecký život, pretože ešte ako 33-ročný bol slobodný.
Závislosť si nevšimla
Zaujímavé je, že jeho budúca manželka Viera si po celých sedem rokov, počas ktorých sa pred svadbou stretávali, jeho závislosť nevšimla.
„Keď som k nej išiel, dával som si pozor. Ak som si aj niečo vypil, tak iba toľko, aby som mal lepšiu náladu. Keď som si totiž nevypil, bol som mlčanlivý, nerozprával som. Ale ak som si niečo dal, začal som byť zhovorčivý, ľahko sa mi komunikovalo,“ priznáva Anton.
Viera si „holú pravdu“ uvedomila až po niekoľkých rokoch spoločného života. „Počas revolúcie roku 1989 sa všade robili čistky a zmeny. Bol som vtedy zamestnaný na družstve. Chlapi si ma zvolili za majstra na stavbe - tak sme to oslavovali. A oslávili sme to až tak, že vedúci dvora ma musel domov zaviezť autom. A ja som o tom ani nevedel,“ spomína si. Jeho manželka zostala šokovaná. „Dovtedy som ho v takom stave nikdy nevidela. Aj predtým si vypil, ale dalo sa s ním normálne rozprávať, preto som to za také hrozné nepokladala,“ povedala nám.
Veril, že sa vylieči
Anton sa pokúšal s alkoholom prestať, ale nešlo to. „Vydržal som nepiť tri, štyri, päť dní, no potom stačilo, aby som si dal jedno poldeci a znova sa to naštartovalo. Jednoducho, sám som prestať nedokázal. Takto to bolo až do roku 1995. Vtedy som si začal uvedomovať, že alkohol mi vlastne nič nedáva, že ho pijem len pre potrebu tela. A aj manželka mi dávala najavo, že ak neprestanem, rozvedie sa so mnou. Rozhodol som sa teda, že s tým skončím. Vedel som však: sám to nedokážem, musím ísť na liečenie.“
Manželke Anton nič nepovedal a začal si vybavovať terapiu na Prednej Hore. Až keď už bolo všetko pripravené, oznámil jej, že ide na trojmesačné liečenie. „Veľmi ma to prekvapilo, lebo vtedy už niekoľko týždňov nepil. Myslela som si, že už ani nemusí na liečenie ísť, že sa z toho dostane sám,“ spomína si na chvíle spred 13 rokov Viera.
„Ja som však vedel, že bez liečenia to nepôjde. Tam som sa presvedčil, že moje rozhodnutie bolo naozaj správne. Bez Prednej Hory a pomoci odborníkov by som to asi nedokázal. No podstatné bolo, že som chcel s pitím prestať a veril som tomu, že keď sa pôjdem liečiť, prestanem.“
Toto je podľa Antona pri liečbe prvá podmienka. Bez nej je terapia obyčajne neúspešná. Na Prednej Hore sa vylieči približne len jeden z desiatich pacientov. No každý jeden návrat do normálneho života je nesmierne cenný. „Niektorí alkoholici chcú naozaj prestať piť, vidieť to na nich, ale nejde to. Je to ťažká závislosť. Niektorí absolvujú liečenie aj 5-7-krát a zakaždým príde recidíva.“
Keď sa Anton vrátil z liečenia, manželka sa bála, že sa k pitiu znova vráti. „Tesne po liečbe sa dlhšie nevracal domov, tak som ho šla hľadať. Myslela som si, že ho zasa nájdem v krčme ako mnohokrát predtým. Stretli sme sa vtedy náhodou na ulici a on mi povedal: Už sa o mňa nemusíš báť. Už som naozaj prestal piť,“ spomína Viera na dôležitý zlom v ich spoločnom živote.
„Toto dieťa bude naše“
„Život abstinenta a alkoholika, to je sto a jedna. Nedá sa to vôbec porovnať. Nič mi nestojí za to, aby som znova začal piť,“ vyznal sa Anton Balák. Svoju závislosť ovládol a darí sa mu plniť aj sľub, že jeho dieťa ho nikdy nesmie vidieť opitého.
Manželia Balákovci vlastné biologické dieťa nemajú, no v roku 1997 si osvojili 9-mesačné opustené dievčatko, Anetku. „Zaviedli nás do izby, kde bolo viac opustených detí. Môj prvý pohľad však padol práve na ňu. Keď som ju potom zobral do náručia a ona ma pevne objala, vedel som: toto dieťa bude naše.“ A tak sa aj stalo. Anetka, ktorá je dnes štvrtáčka v základnej škole, je ich. Jej mamou a otcom sú Viera a Anton Balákovci.
Predminulé Vianoce boli pri štedrovečernom stole dokonca šiesti, pretože v tom čase sa manželia starali o ďalšie tri opustené deti z domova, minulé vianočné sviatky očakávali vo svojom dome ďalšie opustené dieťa, deväťročného Mareka, s ktorým už dlhšie komunikujú a ktorého by chceli prijať do rodiny už nastálo. Veria, že sa im to podarí.
Oneskorený muzikant
Anton v súčasnosti pracuje v súkromnej bezpečnostnej službe. Vo voľnom čase si rád zašportuje, bicykluje a beháva. Okrem toho hrá na harmonike, sám skladá texty piesní na hudbu ľudových piesní. Takmer všetky na tému abstinencie. Má ich už trinásť, dosť aj na „cédéčko“. „Dať tie piesne na nejaký nosič, to je jedna z mojich veľkých túžob,“ prezradil nám.
Čo je obdivuhodné, na harmoniku sa začal učiť hrať, až keď mal tridsaťsedem. Základy mu dal známy akordeónista Ján Ďurča. „Naučil ma jednu polku a jeden valčík. A ostatné sa už naučíte sám, povedal mi vtedy Ján Ďurča,“ vraví so smiechom Anton. Šlo mu to ťažko, ale dnes už vie hrať tak dobre, že si s ním jeho piesne zaspievajú aj kolegovia a kolegyne z abstinentského klubu. Zmysel klubu, ktorý pravidelne navštevuje, nevidí v boji proti alkoholu, ale v reprezentácii zdravého života. Podľa neho klub nie je na to, aby tvoril nejakú komornú spoločnosť.
„Chceme ísť von, ukázať sa. Osobne by som chcel na bicykli propagovať myšlienku abstinencie. To je ďalšou mojou veľkou túžbou,“ prezradil nám Anton Balák.
