„Bez môjho vedomia mamina dala autíčko na ovládanie deťom do detského domova, ale nehnevám sa. Keď sa pohrám s hračkami od Ježiška, odnesiem ich aj ja do detského domova,“ zauvažoval tretiak Maťko.
Predvianočné a vianočné dni minulého roku otvorili srdcia mnohých ľudí, ktorí svoje financie, čas a pozornosť venovali opusteným, zraneným, chorým a tiež deťom zo sociálne slabšieho prostredia.
Občianske združenie Minibodka Ružomberok zorganizovalo počas vianočných sviatkov stretnutie detí v rekreačnom zariadení Škutovky pri Liptovskej Osade. Išlo o šesťdesiatjeden detí – súrodencov z detských domovov a ústavov z celého Slovenska. Niektorí doteraz žili spolu, iní boli rozmiestnení v rôznych ústavoch, takže počas roka nemali možnosť stretnúť sa. Mnohé z nich boli zdravotne či mentálne postihnuté, iné polosiroty alebo siroty vo veku od troch do dvadsaťjeden rokov. Strávili spolu Štedrý deň, sviatočné i predsilvestrovké dni pod ochrannými krídlami desiatich dobrovoľníkov z Minibodky. Jej predseda Milan Daniel informoval: „Okrem detí z detských domovov bolo pri štedrovečernom stole v chate s deťmi päť rodín s dvanástimi ďalšími deťmi z okolia Ružomberka, ktoré majú existenčné problémy.“
Počas pobytu sa stalo, že súrodenci oznámili, že majú ešte ďalšieho brata v detskom domove niekde na Slovensku. Keďže zmyslom tábora je stretávanie sa súrodencov, buď členovia Minibodky alebo starostovia obcí zariadili, že deti sa nakoniec stretli v Liptove.
„Program mali bohatý. Deň začínali gitarovým budíčkom. Tí maličkí boli zvyčajne prví hore a keď som hral na gitare, išli za mnou. Šestnásť „šprndlov“ budilo veľké deti. V programe boli rozprávky, divadielka, scénky, diskotéky. V priestoroch chaty sme mali ateliéry, kde sme robili tvorivé dielne – vyšívali, maľovali, kašírovali a pracovali s drôtom. Niektoré deti mali obrovský problém udržať pero či štetec v ruke. Nedokážu sa totiž dlhodobo sústrediť na jednu prácu. Ručné práce spojené s prírodou a vychádzkami však boli balzamom pre ich dušičky. Lepšieho liečiteľa pre ne ani nepoznám. Ľudia, ktorí s týmito deťmi pracovali, museli byť veľmi trpezliví, pretože deti sú zvyknuté väčšinou na krik, a preto na bežnú reč nereagujú. Musíte na ne skričať alebo s nimi zatriasť, aby zaregistrovali, že rozprávate s nimi,“ zvážnel M. Daniel.
