Ladislav Paška, publicista, spisovateľ, aktívny mati-čiar, odišiel potichu pred Vianocami. Ešte v polovici decembra sme za ním prišli do nemocnice a rozprávali sme sa s ním o jeho zážitkoch počas druhej svetovej vojny, keď bol frontovým spravodajcom.
Na nemocničnom lôžku sa vyznal z pocitov, ktoré na fronte zažíval. Hovoril, že to bola síce dobrá škola, ale už by také situácie nechcel zažiť ani o nich písať. Spomienky na vojnové časy označil za stigmy, ktoré nevybledli ani po rokoch.
Žiaľ, Laco Paška už dopísal. Navždy. Nielen do novín či do kníh, ale aj svoj životný príbeh. Kultúrnej verejnosti ho netreba predstavovať, dobre ho poznala. Rodák z Ružomberka dlhé roky býval v Liptovskom Mikuláši. Bývalý riaditeľ Domu Matice slovenskej mal na konte približne šesťdesiat publikácií a päť zbierok básní. Novinárčinu „ochutnal“ v dvanástich časopisoch a novinách, v ktorých pracoval ako redaktor. V deviatich z nich bol aj vedúcim redaktorom. Jednou z najzaujímavejších etáp jeho života boli štyridsiate roky minulého storočia. Vtedy pôsobil ako redaktor – vojnový spravodajca na východnom fronte v Rusku a v Taliansku.
Mapoval život vojakov
„Správy a reportáže z druhej svetovej vojny som dával do vojenských novín a dennej tlače, ktorá v tom období vychádzala,“ lovil v spomienkach niekoľko dní pred smrťou osemdesiatštyriročný spisovateľ, publicista, básnik a redaktor. Laco Paška v krutých časoch, keď zúrila druhá svetová vojna, pracoval na ministerstve národnej obrany na kultúrno-propagačnom oddelení. Keď nebol na vojnových frontoch, jeho domovským stánkom boli Hurbanove kasárne v Bratislave.
Keď začala vojna, slovenská armáda začala bojovať v Rusku. Laco Paška bol jedným z tých redaktorov – vojnových spravodajcov, ktorí podrobne mapovali činnosť slovenských vojakov. Množstvo materiálov, ktoré z ťažkých časov vyprodukoval, bolo rôzne. Písal podľa potreby. „Niekedy som do dňa poslal desať materiálov, niekedy sa stalo, že za týždeň ani jeden.“
S Rudolfom Dilongom
Hoci Laco Paška na kruté vojnové časy nespomínal rád, aspoň slabý úsmev sa mu objavil na tvári pri spomienke na ľudí, s ktorými mal tú česť spolupracovať. „V skupine, v ktorej som pôsobil, boli aj takí významní ľudia, ku ktorým môžeme bezpochyby zaradiť Rudolfa Dilonga, ktorý vydal približne osemdesiat románov – básní. Okrem toho, že bol aj výborným básnikom, nezabudnem ani na jeho ľudské kvality. Na fronte sme si vytvorili priateľský vzťah, hoci bol odo mňa o tri roky starší.“
Informácie z vojny sprostredkovával Ladislav Paška najmä z oblastí Čierneho a Azovského mora. „Podrobne sme mapovali každý pohyb Slovenskej rýchlej divízie. Neboli to príjemné časy, človek vtedy nemohol napísať, čo chcel. Články museli spĺňať určité normy, ktoré určovali armáda a štát.“ Robiť noviny bola, podľa neho, náročná práca. „Redaktori mali ťažkú prácu. Písať museli len určitý okruh tém, ktorý mali určený,“ vysvetlil.
Získal veľa skúseností
Laco Paška aj napriek utrpeniu, ktoré vojna priniesla, našiel v tomto životnom období niečo pozitívne. „Samozrejme, že najlepšie bolo, keď sa vojna skončila. Úplne ideálne by bolo, keby k nej vôbec nedošlo a na celom svete by bol mier. Aj napriek tomu ma toto obdobie obohatilo a prinieslo mnoho skúseností do ďalších rokov práce. Neoceniteľné boli najmä chvíle po boku Rudolfa Dilonga.“
Zážitky z vojny sprostredkoval čitateľom v troch publikáciách. Podotýka, že po vyše ročnom pobyte v Rusku odišiel na pol druha roka do Talianska. „Pod vedením plukovníka Jaroslava Kmicikjeviča sme spolu s mnohými ďalšími zabezpečovali prechod slovenských dôstojníkov k Angličanom.
Hoci bola veľká časť života Laca Pašku spojená s Maticou slovenskou, pár posledných rokov si už užíval zaslúžený dôchodok. „Na pôsobenie v Matici slovenskej mám len tie najlepšie spomienky. Myslím si, že sa nám podarilo urobiť kus práce.“ Liptovskomikulášskemu Domu Matice slovenskej šéfoval dvanásť rokov. „Patrili sme medzi najaktívnejšie domy na Slovensku. V regióne Liptova sme mali viac ako dvetisícpäťsto členov.“
Keď mu to ešte zdravie dovolilo, rád sa poprechádzal po centre mesta, kde sa stretával s mnohými známymi ľuďmi. Nielen s pamätníkmi si mal čo povedať. Občas sa zastavil aj v našej redakcii, priniesol článok na uverejnenie. Alebo len tak. Aby nás pozdravil. Aj keď sa už v poslednom čase na verejnosti neobjavoval, jeho pracovný nepokoj neutíchol. Až vtedy, keď stíchol tlkot jeho srdca.
