Ako prokurátor, v súčasnosti špecialista na vraždy, sám posiela zločincov do nápravných zariadení s najprísnejším režimom, no ako spisovateľ sa pokúša „sivých mužov“ pochopiť a nazrieť do ich vnútra.
Laco Hanniker natoľko realisticky zobrazuje svet za bránami väzníc, až čitateľ nadobúda pocit, že nič z toho, o čom píše, nie je vymyslené. Ostnatý raj Laca Hannikera je kniha, na ktorú si každý čitateľ utvorí vlastný názor, no istotne mu nevymizne z pamäti...
Na obálke vášho románu je ostnatý drôt. Čo znamená? Pichľavé svedomie? Je to symbolika?
- Naozaj ide o výraznú symboliku. Obálka mojej knihy predstavuje cestu. Cestu z najspodnejšieho temna do jasného vrchu. Zo smrti do života, z pekla do raja, z beznádeje do perspektívy...
Vo svojom povolaní sa stretávate so stovkami ľudských osudov, ktoré sa nie vždy končia šťastne.
- Som prokurátorom na trestnom úseku viac ako tridsaťtri rokov. Prežil som v tomto postavení a funkcii toľko, koľko mnohí neprežijú ani za desať, či sto životov. Nepreháňam. Rukami mi prešli mnohé závažné, niektorí hovoria, najzávažnejšie prípady blízkej i vzdialenej minulosti. Vrátane toľko spomínaného a opisovaného Kráľa Oravy, Stanislava Babinského. To však nebol ani zďaleka môj najzávažnejší prípad. Stovky a tisíce podstatne závažnejších prípadov zostalo bez mediálnej odozvy. A tak aspoň časť z nich dostala priestor v mojej knihe.
Dokážete si vo svojej náročnej práci udržať emocionálny odstup?
- Inak sa to nedá. Pri výkone funkcie prokurátora sú city neprípustné. Vyžaduje sa absolútna profesionalita. Súd vyhlási doživotný rozsudok nad mladým mužom, alebo ženou a mne sa nesmie pohnúť brva na tvári. Čisté ruky a čisté svedomie. To je princíp.
V románe Ostnatý raj ide o skutočné príbehy, alebo fikciu?
- Aj. Aj. Platí, že všetky príbehy a osoby v nich vystupujúce sú vymyslené. Avšak rovnako, ako vo všetkých mojich prácach, aj tu je základ vychádzajúci zo skutočných udalostí.
Je to v prostredí za bránami väzníc naozaj také drsné? Fakt peklo na zemi?
- Alebo raj. Pre koho ako. V každom prípade je to iný svet, než aký poznáme. Iné hodnotové systémy, iné vzťahy, ba aj iné majority. Treba to zažiť na vlastnej koži, ale to zas z úprimnej duše nikomu neprajem. Román Ostnatý raj je o konaní a pocitoch ľudí, ktorí sa ocitnú za mrežami a musia sa s tým postavením vyrovnať.
Je váš príbeh iba o väzňoch? Presnejšie o ťažkých väzňoch?
- Ani nie. Vlastne, vôbec nie. Nie je dôležité, či niekoho odsúdi súd za konkrétny skutok, alebo vlastné svedomie za hriechy, ktoré nám nikto nikdy nedokázal. Každý z nás je istým spôsobom vinný a teraz nemám na mysli dedičný hriech. Každý z nás niekoho v živote oklamal, podviedol, dobehol, s niekým vybabral vo svoj prospech. Niekto niečo ukradol, spreneveril, vyhral, bez pravidiel niekoho alebo niektorú bez zásluhy dostal, alebo využil. Nikdy nám na to nikto nepríde, pretože sme dosť prešibaní, alebo sa na nás usmieva osud. Tvárime sa, akoby sme boli tí najstatočnejší na Zemi, ale svedomie nás hryzie a chystá trest. Podstata je v známom - nič nie je zadarmo. Každého z nás osud napokon dobehne, vyšetrí, obžaluje, odsúdi a vykoná trest. Je v podstate jedno, či pôjde o rozsudok súdu, alebo vlastnej duše. Pre niekoho je vlastný rozsudok oveľa ťažší, než rozsudok súdnej stolice. Nerozhoduje, či sme na slobode, alebo za mrežami. Akurát za tie mreže nejdeme dobrovoľne. Mreže v nás sú však niekedy ešte silnejšie.
