Ivan Šobáň z Liptovského Hrádku po mozgovej obrne ústne ťažšie komunikuje. Čo mu však vzal osud, to mu vynahrádza jeho osobná múza. Roky stojí pri ňom, ponad plece mu nazerá do básnickej tvorby, a tak vďaka tomuto požehnaniu Ivan čaruje slovom.
V roku 1995 prišiel Ivan Šobáň nepoznaný ako básnik v zbierke Prichádzam nepoznaný. Rok 2001 mu priniesol pocity hrdého otca nad zrodom svojej dcérky – druhej básnickej zbierky Kolovrátok. 17. februára uvedie do života svoju tretiu knihu básní Okom duše. Medzi druhou a treťou zbierkou básní vyšla bibliofília s ilustráciami Jaroslava Uhela Rozpravy z ticha. Mimochodom. Maliar Jaroslav Uhel ilustroval všetky Ivanove zbierky, dokonca nad Ivanovou posteľou visí veľký obraz od J. Uhela.
Zhovorčivý básnik sa hneď pustil do spomienok, a tak sme sa vrátili k druhej zbierke básní Kolovrátok. Krstil ju Ivan Laučík. Vraj ju jednoducho rozbalil, zdvihol vysoko nad hlavu a povedal: „Týmto ťa posielam do sveta.“ Tretiu zbierku bude krstiť poetka Hanka Ondrejková. „Krst Kolovrátka a auto- gramiáda boli krásne, ale najviac ma tešili kladné recenzie. Beriem ich ako moje vysvedčenie,“ radosťou si pomädlil ruky Ivan. „Svojou tvorbou sa nemôžem rovnať Milanovi Rúfusovi, či Hanke Ondrejkovej. Moja pozícia je iná. Som telesne postihnutý, pri písaní vychádzam z fantázie. Mám svoju rétoriku, svoje vyjadrovanie.“
Ivan na svojej ceste básnika stretol správnych ľudí. Napríklad Slavomíru Očenášovú z Katedry humanitných vied Univerzity M. Bela z Banskej Bystrice pokladá za veľkú literárnu odborníčku. Dovolí jej zásahy do svojich jemných básnických výpovedí. Ivan Šenšel, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska v Liptovskom Hrádku, vždy stál pri ňom a nezaváhal podať mu pomocnú ruku. Pri vydávaní svojich kníh Ivan našiel niekoľkých sponzorov. Aj Komunitnú nadáciu Liptov. Všetci mu finančne pomohli.
Kedysi začínal písať na starom vyradenom písacom stroji, ktorý mu zabezpečil nebohý otec. Dnes sedáva pri počítači. Ten sa mu stal spolu s televíziou spojovníkom so svetom. „Najradšej som v obývačke s počítačom a hudbou,“ a nie veľmi priaznivo sa vyjadril o niektorých zdravých ľuďoch, ktorí sa k nemu správajú ako k dieťaťu. Má však svojich milých. Jednotkou medzi nimi je určite mamka Emma a sestra Marika. Hoci Marika žije v Bratislave, s Ivanom si takmer každý deň volajú. Mamka je zas prvým Ivanovým kritikom napísaných básní. „Rada si ich prečítam. Vždy si pri nich oddýchnem, no niekedy Ivkovi dlho trvá, kým je ochotný mi niečo z vlastnej tvorby dať,“ usmiala sa mama. „Aj keď som nikde v knihách nenapísal mamkino meno, je to najmä jej zásluha, že som básne napísal. Ona mi zabezpečuje príjemné rodinné zázemie,“ pozrel Ivan s nehou na mamku, ktorá síce priznala, že Ivan má aj svoje vrtochy, ale z hlasu jej zaznievala hrdosť.
Čím prekvapí svojich priaznivcov Ivan Šobáň v básnickej zbierke Okom duše? V knihe je tridsaťštyri básní, ktorých nehu a krásu posiela Ivan do sveta. Na prvý pohľad z pracovnej verzie zbierky zaujala báseň Socha ženy, ale z mnohých ďalších vyznievali čisté ľudské túžby po šťastí a pokora s prijatím osudu. „Myslím si, že druhá básnická zbierka bola dobrá, no tretia bude lepšia. Podľa mňa úroveň graduje. Vidno to aj na korektúrach Slávky Očenášovej. V niektorých básňach neurobila žiaden zásah,“ s radosťou konštatoval básnik. Niekedy totiž ťažko rozoznáva, či naozaj to, čo napísal, je dobré. „Vždy, keď ma niekto chváli, zbystrím pozornosť – nemá byť za chválou kritika? Tým, že som telesne postihnutý, sa bojím, aby ma ľudia neľutovali. Nechcem, aby ma chválili len preto, že som postihnutý.“
Autor: DAGMARA
