Staré porekadlo hovorí, že starý človek je ako malé dieťa. Hodí sa to aj na mňa. Na dôchodku pokračujem tam, kde som v detstve prestala. Šijem kroje pre bábiky a baví ma to ešte viac, ako vtedy, “ začala svoje rozprávanie 72-ročná Anna Kováčová z Liptovského Mikuláša.
V Liptove žije už asi päťdesiat rokov, ale narodila sa v Brezovej pod Bradlom, kde prežila detstvo a urobila svoje prvé bábiky. „Vtedy deti ani nechyrovali o takých hračkách, aké majú teraz. Ja som si urobila bábiku zo starej hrubej pančuchy. Stačilo odstrihnúť spodnú časť, trošku fantázie a bola hotová. Ani ušiť oblečenie nebol pre mňa problém. Veľmi rada som šila pre bábiky aj mojim kamarátkam. V tom období bol veľký nedostatok všetkého. Každá vec sa musela veľmi ,,šanovať", nič sa nesmelo vyhodiť. Striehla som, keď mama likvidovala staré oblečenie, aby som si uchmatla kus handričky. Ale to mi nestačilo. Často ma prenasledovala myšlienka, ako by som získala väčšie množstvo handier pre moju záľubu. Raz asi pri mne stáli všetci čerti, keď som mame ukradla z truhlice krojovanú sukňu. Bola ušitá z piatich metrov látky. Zaniesla som ju do krovia, kde sme sa chodievali hrávať, keď sme pásavali húsatá. Kamarátka mala veľké nožnice, ktoré im poslali pribuzní z Ameriky a tiež ich doma ,,potiahla." Šilo sa mi jedna radosť. Keď raz mama uvidela v rukách mojej kamarátky vyobliekanú handrovú bábiku, stŕpla som. Hneď som vedela, že je zle. A aj bolo. Zistila, že sukňa v truhlici chýba. Dostala som bitku a každý deň som musela doniesť plný kôš čerstvo natrhanej žihľavy pre hydinu. A ten kôš bol veru pomaly väčší ako ja. Nepomohlo plakanie ani odprosovanie. Po nejakom čase som z kusa látky zo sukne, ktorú sme nestačili zničiť, ušila mame blúzku. Až sa čudujem, ako som si na to trúfla, lebo to bolo zložité. Všetko som robila od oka, lebo centimeter som nemala. Blúzka sa mame páčila a usúdila, že by som sa mohla ísť učiť za krajčírku. Ale nestalo sa tak. Presťahovali sme sa na Žitný ostrov a keď som dovŕšila štrnásť rokov, už som stála pri veľkom stroji v cvernovej továrni v Bratislave ako robotníčka. Musela som vstávať o štvrtej ráno, robiť na dve smeny a na bábiky nebolo veľa času,“ zaspomínala Anna Kováčová. Svojej záľube z detstva sa začala naplno venovať znovu až na dôchodku. Pred siedmimi rokmi prvýkrát dostala zákazku pre ÚĽUV: vyšiť vankúše krivou ihlou detvianskou technikou. Každý rok ju volajú do Bratislavy na Dni majstrov, jej práce obdivovali návštevníci na mnohých výstavách. Krojované bábiky pútali pozornosť našich aj zahraničných návštevníkov aj v jednom známom hoteli na Podbanskom, kde predvádzala tiež techniku vyšívania krivou ihlou.
„Mám rada folklór, ľudové kroje a takmer všetky ručné práce. Vidím v tom veľké umenie. Keď sa naši rodičia a prarodičia obliekali do krojov, museli si sami ručne vyrábať plátno, priadli, tkali, vyšívali, paličkovali čipky a šili večer pri petrolejke. Trochu ma mrzí, že v dnešnej dobe takáto krása ľuďom už nič nehovorí. Preto, keď mám príležitosť a dôvod niekoho obdarovať, darujem niečo, čo som vlastnoručne vyrobila. Bábiku v kroji, vyšívaný či háčkovaný obrus alebo uštrikované ponožky. Možno tým trochu prispejem k tomu, aby ľudové kroje a ručné práce neupadli do zabudnutia,“ povedala Anna Kováčová. Spýtali sme sa jej, či obliekla do krojov aj Barbie. Ale tie sa jej nepáčia. Podľa nej nemajú prirodzenú postavu a ťažko by sa obúvali. Pre bábiky totiž nešije iba kroje, ale ich aj obúva a češe.
Autor: MK