CESTUJE PO SVETE. Najviac času strávil v Sýrii, Írsku a Afrike. Vzhľadom k svojej profesii cestuje sám. Jazyky? Keďže je ročník narodenia 1956, ruštinu sa naučil v škole, angličtinu podľa jeho slov „za pochodu“. Na letisku má vždy s kuframi problémy. Má ich príliš ťažké, takže platí. Niekedy až dvesto euro za nadváhu. Hrádočan Ľubomír Haviar – technik leteckých navigačných systémov.
Sýria sa pomaly akoby stávala vaším domovom. Ako vnímate ju a jej obyvateľov?
- Sýriu som pochodil krížom – krážom niekoľkokrát. Je to moslimská krajina, niektorí ľudia sú viac, iní menej moslimami. Zvyčajne, keď som v krajine viac ako desať dní, snažím sa bývať v súkromí, nie v hoteli. V Sýrii je veľmi horúco, a keďže mám rád pivo, vždy som si k nemu aj v tejto krajine našiel cestičku. Niektorí moslimovia si ho so mnou dali. S ich vierou je to ako u nás s desiatimi božími prikázaniami. Niekto ich dodržuje, niekto nie.
Počas moslimského sviatku Ramadánu ste sa správali ako európan či ako moslim?
-Prežil som Ramadán s moslimami niekoľkokrát. Oni v čase Ramadánu nesmú od východu slnka do západu jesť, piť a milovať sa. Vravievali mi – ty nie si moslim, ty môžeš. Ale ja som sa vždy rozhodol aspoň nejesť, aby som ich neprovokoval. Keď však slnko zapadlo a boli sme ešte v práci, naháňali ma skončiť, aby sme mohli ísť rýchlo jesť. Ja som však bol za dokončenie roboty. Pobehovali okolo mňa so slovami – potom to dorobíš. Súrili. Čas Ramadánu hlásia z mešity, pretože pre každé mesto je iný - podľa západu slnka. V reštaurácii som zažil zaujímavú situáciu. Ľudia prichádzali do nej skôr, jedlo veselo roznášali ešte pred západom slnka. Nik sa ho však nedotkol. Mne vraveli – ty už môžeš jesť. Ale jedzte, keď všetci čakajú na signál z mešity. Len čo sa ozval, všetci sa vrhli na jedlo ako na povel.
Hovorí sa, že v afrických a ázijských krajinách potrebujete peniaze na úplatky...
- Áno. Šoféroval som načierno v Sýrii, pretože cudzinec u nich dostane špeciálne povolenie šoférovať len vtedy, keď v krajine žije niekoľko mesiacov. Ja som tam síce žil viac, ale o povolenie som nepožiadal. Raz som v priebehu piatich mesiacov inštaloval päť navigačných zariadení. Na záver sme robili zálet – každý deň jedno navigačné zariadenie, takže bolo potrebné veľa cestovať po krajine z jedného letiska na druhé autom. Domáci šofér bol z prechodu veľmi unavený, takže som ho vymenil. Zastavil nás policajt. Otvoril som okno, on spustil, ja som sa pekne usmieval, môj spolucestujúci odpovedal. Ja som nerozumel. Policajt chcel vysvetlenie, prečo ja šoférujem, ale drobný úplatok to spravil a pred policajtom sme sa vymenili. Ale vždy, keď bolo treba, som šoféroval aj dve – tri hodiny. Alebo nás zastavila mladá policajtka a pýtala si peniaze na kofolu. Ak by sme jej nedali, odstaví nám auto a určite nájde na ňom chybu. Alebo nás nechá niekoľko hodín stáť. Takže radšej zaplatíte.
Ako je to s peňažnou hotovosťou na cestách po svete?
- Teraz už fungujú automaty, takže dobre. Ale mám príhodu zo Sýrie, keď v krajine ešte automaty neboli. Po čase mi v Sýrii došla hotovosť. Zavolal som domov, že potrebujem peniaze. Odpoveď – do Sýrie sa nedajú poslať. Najbližšia možnosť je v Turecku. Tak pôjdem do Turecka, rozhodol som sa. Našťastie, som mal multivíza. Turecké mesto Urfa bolo len asi dvestopäťdesiat kilometrov odo mňa. Vzal som si malú taštičku a pešo na hranicu. Vyzerala ako plot medzi záhradami niekde v dedine a v ňom jediný prechod. Pred ním nekonečný rad čiernych. Tu nemôžem stáť, povedal som si. Ponad hlavy čakajúcich som ukázal pas. Colník videl iného človeka, zavolal ma. Nasledovali otázky: kam idem, po čo a odkiaľ som. Povedal som zo Slovenska. Vtedy sme hrali futbal v jednej skupine s Tureckom. My sme boli poslední, oni prví. Colník vytiahol noviny, ukázal na tabuľku v nich a smial sa: Aha, Slovensko posledné, Turecko prvé. V Turecku bol celkom iný život, dva dni som ostal v tureckom hoteli bývať. Nechcelo sa mi vrátiť do Sýrie. Pri spiatočnej ceste cez hranicu ma colník poznal. Vďaka futbalu.
Zažili ste životunebezpečné situácie?
- Vo viacerých krajinách. Napríklad drôtový chaos v Azerbadžane. Skoro som tam prišiel o život. Elektrický rozvod hrôza: drôty trčali zo steny. Pôvodne tam mal byť asi elektromer, ale ostal z toho drôtový hlavný rozvod energie. Normálne tam nebola voda, ale vždy ráno a večer bolo treba zapnúť čerpadlo, aby sa načerpala voda. Ja som ho raz večer zapol, zaspal a zabudol vypnúť. Vodu v noci odstavili, čerpadlo bežalo nasucho a zadrelo sa. Motor zhorel a keďže istenie neexistovalo, začalo horieť. Oheň pravdepodobne roztopil niť, na ktorej visel záves. Ten spadol dolu, oheň ho nezasiahol. To bolo šťastie, pretože inak by som v miestnosti zhorel. Keďže však všade boli hrubé drevené trámy, oheň zhasol. Našťastie, pretože vedľa bola polica plná kníh a na nej aj fľaša s petrolejom na svietenie... Ráno som vstal, nedalo sa zapáliť svetlo, takže som nič nevidel. Niečo síce smrdelo, ale odišiel som na letisko. Prišiel som z práce, pozerám – toto čo sa tu dialo? Drevo obhorené, záves naboku spadnutý... Mal som šťastie.
Druhý raz som mal šťastie tiež v Azerbadžane. Prenajal som si byt. Anjelik strážny šiel so mnou aj tam. Oznámili mi: teplo tu nie je bohvieaké, ale my si kúrime plynom. Keď bolo chladnejšie, tiež som si v kuchyni zapol plyn, niečo som kuchtil. Chyba lávky – neupozornili ma, že o desiatej večer plyn vypínali, o šiestej ráno zapínali. Kým som sa zobudil, byt bol plný plynu, šťastie, že som nezapálil svetlo... rýchlo som vetral.
Tretí prípad. Som fajnšmeker a v každej krajine musím ochutnať miestne jedlá. V Ugande v hoteli sme jedli európske jedlá, a tak som požiadal o domáce špeciality. Priniesli mi tanier, na ktorom boli žltá kaša, fialová a nejaké mäso. Žltá bola z banánov, fialová z nejakej domorodej zeleniny. Po ceste domov mi začalo byť horúco. Môj domorodý sprievodca usúdil, že som chorý a potrebujem ísť k lekárovi. Bránil som sa. On tvrdil, že lekár je jeho priateľom. Neveril som mu. Nie, k žiadnemu lekárovi nejdem. Neboj sa, on sa na teba len pozrie. Nie, nechcel som ísť v Afrike k lekárovi. Ale keďže mi bolo už veľmi zle, dal som sa presvedčiť. Lekár hovorí – môžete mať maláriu. To je veľmi nebezpečná choroba, na ktorú môžete zomrieť. Zistiť sa dá len vtedy, keď vám zoberiem krv. Vedel, že zakrútim hlavou, a tak mi dal na výber: ak sa bojíte, môžete si vybrať, či zomriete na maláriu, či na AIDS. Nemusíte sa báť, pred vami vyberiem nepoužité striekačky. Dal som sa presvedčiť. Po dvoch hodinách som sa dozvedel, že našťastie to nebola malária, ale otrava jedlom. Potom som asi týždeň jedol každé štyri hodiny desať tabletiek. Uškodilo mi jedlo, ktoré domorodcom neškodí. Ale každý z nás, kto šiel do exotických krajín pracovať, mal vážne zdravotné problémy so žalúdkom.
Naozaj v afrických krajinách nerozhoduje čas?
- No, do Ugandy som prišiel nejako pred Vianocami a miestni ma zavolali, aby som odhadol, či práce na letisku stihneme do sviatkov. Vedel som – šanca nulová. Opýtal som sa, kde je zariadenie. On – v sklade, na druhý deň bude k dispozícii, povedal. Už som vedel, že nie nulová, ale mínusová šanca. Zariadenie prišlo takmer po týždni. Potom som začal robiť, so mnou siedmi miestni. Ja na rebríček, oni do tieňa. Prečo nerobíte? pýtam sa. Vraj teplo nám je. Ja do smiechu – veď ja by som potom mal u vás zomrieť. Siedmi zostali sedieť, ja jediný som robil. Čas pre nich nehral úlohu.
Autor: DAGMARA
