Vratké dosky, ktoré znamenali svet
Prvé divadlá sa hrávali v obecnej kancelárii, ktorá bola prerobená zo zemianskej sýpky. Nebolo tam pevné javisko. Po odohraní divadelného predstavenia sa muselo provizórne javisko rozobrať, aby tam mohla byť tanečná zábava. Javisko bolo postavené na „capkoch“ (kobylinách), dosky sa kývali, a preto nie div, že sa javisko neraz zrútilo a herci sa prepadli.
Aj divadelný bozk sa ráta
Starší ľudia si na divadlo zvykali ťažšie, celý dej niekedy prežívali spolu s hercami. Stalo sa, že keď zamilovaný Janík chcel svoju Aničku oblapiť a pobozkať, starostlivá mamka sa z hľadiska ozvala: „Dáš jej pokoj! Hej, ale by ti bolo!“
Improvizácia má svoje hranice
Adam Jančo bol skúsený herec a keď mu pamäť vynechala, nebál sa improvizovať. No keď v jednom divadelnom výstupe dlho čakal na svojho sluhu, na ktorého prišla „ťažká chvíľa“ a musel si odskočiť, bol taký nahnevaný a improvizovaním taký vyčerpaný, že keď sa sluha vrátil, privítal ho nevyberanými slovami a vylepil mu poriadne zaucho. Keď sa chudák sluha spamätal, divadlo mohlo pokračovať.
Baranicou proti tréme
Stalo sa, že účinkujúci pre veľkú trému zabudol, čo má povedať a na javisku len stál a stál. Darmo mu režisér zo šepkárskej búdy šepkal, nič nepomohlo. Nahnevaný režisér potom schmatol z hlavy svoju baranicu a hodil ju do herca. Ten akoby sa zobudil zo sna a potom už svoju úlohu zvládol. Baranica pomohla.
Keď pod javiskom pršalo
Naše voľakedajšie školské divadlá sú aj po rokoch nezabudnuteľnou spomienkou. Bolo ich veľa, pretože na javisko sa chodilo pri každej príležitosti a vždy sme sa na divadlo tešili. Zvlášť jedno predstavenie mi utkvelo v pamäti. Lepšie povedané smutno-smiešna príhoda, ktorá s ním súvisí.
Nacvičovali sme divadielko, v ktorom sme všetky dievčatá hrali snehové vločky. Naše kostýmy - parádne šaty z krepového papiera - nám na túto príležitosť ušila pani učiteľka Devečková. Mali sme krátke, biele naberané sukničky, len kráľovná vločiek bola oblečená v nádherných ružových šatách.
Všetky sme jej ich závideli
Po dlhom nacvičovaní v triede prišiel očakávaný veľký deň premiéry na javisku „v kultúre“. Keďže sa hralo v zimnom období, na svoj výstup sme čakali pri teplej piecke pod javiskom, aby sme v tých papierových šatôčkach nepoprechládali. Navzájom sme sa obdivovali, aké sme vyfintené a nalíčené. Pred naším vystúpením už prebiehala na javisku iná scénka. A vtedy sa to stalo. Zrazu len začalo zhora „pršať“. Kým sme si uvedomili, čo sa deje, nejedna našuchorená suknička spľasla. Nad nami urobila tréma svoje a náš spolužiak - herec, ktorý práve recitoval svoju rolu, urobil na javisku malú potrebu. Nuž, aj to sa stáva. Najviac na túto nehodu doplatila kráľovná. Pamätám sa, že ja sama som jej v tej chvíli celkom prestala závidieť. Scénku sme zahrali ocikané a nešťastné, no veľký potlesk nič netušiaceho obecenstva bol pre nás veľkou odmenou. Nebolo to veľmi veselé, no dnes sa na tejto príhode radi zasmejeme. Veď aj malí umelci majú veľké zážitky.
