KRISTÍNA FARKAŠOVÁ sa síce narodila v Bratislave, ale kus detstva prežila v Liptove, v chate bez vody a elektriny na Podbanskom. Herečka Radošinského naivného divadla, hrala tiež v seriáli Rodinné tajomstvá, párkrát sa blysla aj v Ordinácii v ružovej záhrade. Najnovšie sa stala aj maliarkou na tričká.
Mladá žena so silným bratislavským prízvukom a osobitým druhom humoru. Podľa vlast-ných slov Liptáčka.
Čo ťa, okrem lásky ku mne, viaže k Liptovu?
- Aj keď „Liptovčanom“, mojim kamarátom, prekáža môj bratislavský prízvuk, dušou som napoly Liptáčka. Od narodenia som chodila s rodičmi a starými rodičmi na Podbanské. Často sme tam boli celé prázdniny. Bez elektriny, vody v chate, kúpajúc sa v potoku s výhľadom na Kriváň a hviezdne nebo, aké naozaj v Bratislave nemáme..., no a potom aby sa človek nezamiloval. A dnes ma k Liptovu viažu kamaráti z Divadla Gašpara Fejérpataky Belopotockého.
Vyštudovala si dramaturgiu, odtiaľ už nie je ďaleko k herectvu. Ako si sa k nemu dostala? „Nepomohol“ ti tak trošku aj tvoj slávny otecko, Boris Farkaš?
- Musím povedať, že sa ma niekto prvýkrát opýtal na moje herectvo v súvislosti s mojím otcom. Doteraz sa novinári asi báli, že ma dostanú do ošemetnej situácie..
Nie som novinár, ja ťa tam dostať môžem, tak s farbou von...
- Moji rodičia chceli podplatiť prijímaciu komisiu na VŠMU, aby ma tam neprijali. Ja som si však za svojím rozhodnutím robiť divadlo stála. K herectvu som sa dostala neskôr, cez konkurz do Radošinského naivného divadla. Bola to moja prvá naozajstná skúsenosť na javisku. No a ak spomeniem seriál Rodinné tajomstvá, ktorý chodil na Jednotke, tam poslal moje fotky kamarát z Prahy, kde som vtedy žila. Až keď ma po dvoch kolách vybrali a ja som sa opýtala, kto bude hrať mojich rodičov, povedali, že Boris Farkaš. Tak som sa smiala a oni až vtedy zistili, že som jeho reálna dcéra. Škoda, zatiaľ žiadna protekcia.
Videl som na internete tričká, ktoré si maľovala. Sú skvelé. Nosili ich aj finalistky poslednej SuperStar, škôlkarky zo SuperStar, ako ich ty voláš. Aj na tričkách prejavuješ svoj humor. Okrem iného si použila motív, kde nejaký čudák strihá na polovice lietajúce včeličky. Nezdá sa ti to mierne drsné, veď ty si krehká žena!?
- To strihá včeličky „iný King“. Neviem, či sa to aj u vás tak hovorí, keď je niekto veľký macher, je „iný King“. No a čo namaľovať na tričko a zvýrazniť silu „iného Kinga“? Neviem prečo mi napadlo práve toto. Keď maľujem, nikdy neviem dopredu, čo to bude. Moju ženskú krehkosť na každom motíve dosvedčuje infantilné spracovanie. Lebo kreslím ako malá. Nikdy som si o sebe nemyslela, že by som niekedy kreslila. Na to som nikdy nemala talent. Nehovorím, že teraz mám. Moje kresbičky sú naozaj svojské... ale, klopem na drevo, majú úspech. Mňa to šialene baví a kreslenie sa stalo najlepším relaxom. Navyše som sa vždy snažila podobné tričká so zaujímavými obrázkami nájsť v obchodoch. Na našom trhu niečo také originálne chýba. A byť originálnym je predsa normálne.
Prežili sme pár mesiacov pri nácviku Svätej rodiny, tiež pár dní pri skúšaní Mikulášskej rozprávky spolu s deťmi z literárno-dramatického odboru Základnej umeleckej školy J. L. Bellu. Vtedy sa ti k nám podarilo prepašovať aj vzácny kostým.
- Bol to kostým anjela z Divadla Astorka. Požičali mi ho tajne, takže dúfam, že z toho po tých rokoch nebude „prúser“. Náhodou vo vlaku to bolo milé. Všetci sa na mňa usmievali. Asi si mysleli, že som anjel a idem do práce. Inak, keby som cestovala len raz. Keď sme pripravovali mikulášsku rozprávku, chodila som na otočku. V sobotu ráno Bratislava - Mikuláš, večer naspäť a na druhý deň to isté. Ale vo vlaku som prečítala výborné knižky. Čo je ešte dôležitejšie, získala som kopec kamarátov. A to nie sú hocijakí kamaráti. Myslím, že sa vždy na seba vzájomne veľmi tešíme. Ja, Bratislavčanka, a oni, Liptáci, máme rovnaký humor. A to je vzácne.
Autor: PETER DANKO