ČO SPÁJA DRAKULU, Máriu Teréziu, Jána Pavla II. a Andreja Hlinku? Vosková podoba a niekoľko metrov štvorcových. O jedno i druhé sa im postaral operný režisér a spevák Roman Bajzík. Spolu s jeho voskovými predkami a vodníkom tvoria svojráznu skupinku, obývajúcu dve miestnosti rodinného mlyna.
Pradedko mal väčšiu hlavu
Bizarné panoptikum figurín môže za svoju existenciu ďakovať v prvom rade kňazskému semináru Saleziánov vo Varšave.
Pri jednej z návštev Romana Bajzíka nadchli voskové figuríny, ktoré mali mnísi vystavené vo svojom sídle. „Povedal som si: mnísi vyrábajú sochy z vosku, prečo by som nemohol aj ja?“ priblížil nám impulz, na základe ktorého sa zrodila jeho vosková vášeň.Ako prvého zatúžil vymodelovať svojho pradedka, ktorého nemal možnosť vidieť na vlastné oči. Podobu do vosku mu vtláčal na základe fotografie a rodinných pamätníkov. „Vzhľadom k tomu, že som sochu vytváral bez odliatia a skúseností, nedopadla najhoršie, no neodhadol som proporcionalitu – pradedko mal rozhodne väčšiu hlavu,“ konštatuje kriticky Roman. Odvtedy sa už snaží tváre odlievať. Nie príliš príjemnú procedúru musel absolvovať jeho strýko, žijúci vo Velušovciach a tiež sestra Alenka.
„Ako darček k tridsiatke som ju na základe tvárového odliatku vymodeloval do podoby Márie Terézie,“ oznámil nám.
Rodinnou výnimkou nie je ani sám Roman. Vlastnú voskovú tvár drží vo svojom bratislavskom bydlisku. „Na odlievanie svojej tváre nemám najlepšie spomienky. Vytrhal som si takmer celé obočie a mihalnice.“
Dýchanie cez lieviky
Odliatie tváre trvá hodinu. Na tvár sa naleje sadra a dotyčný musí po celú dobu dýchať cez lieviky umiestnené v nose. Do vzniknutej formy, odtlačku tváre, sa naleje vosk. Po jeho vytuhnutí sa „otvoria oči“, čo znamená, že sa odstráni príslušná vosková hmota, ktorú neskôr nahradia umelé výplne. Naj-opatrnejší treba byť pri jemných prácach, medzi ktoré patrí napríklad vytvarovanie ucha. Romanovi však jednoznačne najviac času zaberú vlasy, mihalnice a obočie.
„Teším sa, keď mám do činenia s čo najplešatejším modelom,“ prezrádza s úsmevom. „Je to neuveriteľná piplačka. Tenučké trsy umelých vlasov – kupované od Číňanov - musím vkladať do dierok pinzetou,“ opisuje najkrušnejšie chvíle tvorby.
Sochy nie sú z vosku vytvarované celé. Okrem hlavy, krku a dekoltu je však potrebné vymodelovať aj voskové ruky. Ich tvorbu si Roman zdokonalil v Mexiku a odvtedy vyzerajú ako živé.
Na otázku, koľko času mu zaberie zhotovenie jednej sochy, presnú odpoveď nepozná. Kvôli širokému spektru aktivít, medzi ktoré delí svoj voľný aj pracovný čas, mu ho na voskové sochárčenie už veľa nezostáva. Sochu nikdy nevytvorí na „jeden šup“, za jej tvorbou doslova odbieha na pár dní do rodinného mlyna. Vzdať sa ho však rozhodne nemieni.
„Kedysi som sa hlásil na ŠUP-ku, sníval som o tom byť rezbárom. Avšak nezobrali ma, vraj pre nedostatok talentu. Našťastie sa mi darí aspoň takto napĺňať svoju detskú túžbu,“ zdôveril sa nám.
Dve hlavy Andreja Hlinku
Stojac uprostred miestnosti plnej umelých, no predsa akoby bedlivo pozorujúcich figurín, sa nám natíska do hlavy otázka - neprepadá Romana niekedy z vlastných výtvorov strach?
„Kedysi som sa ľakal Drakulu. Stojí totiž rovno oproti dverám, čo ma vždy po vstupe do miestnosti zvyklo akosi zneistiť. Inak ho však mám obzvlášť rád,“ priznal sa.
V tesnej blízkosti Drakulu leží v truhle potenciálny otec národa, Andrej Hlinka. Toho si vytvoril dokonca dva razy. Prvýkrát iba od oka podľa fotky. Druhý raz mu historik Milan Ďurica, vidiac jeho seriózny záujem, zapožičal Hlinkovu posmrtnú masku.
„Aspoň môžem na Hlinko- vých hlavách skúmať mieru svojho citu pre prenášanie dvojrozmernej podoby z fotky do trojrozmernej sochy,“ konštatuje Roman. Pravdou je, že rozdiel oboch hláv je takmer nepatrný.
Zvláštne okolnosti poznamenali aj vznik veľkej a mimoriadne realistickej sochy sediaceho pápeža Jána Pavla II.
Modelovať ju začal ešte za pápežovho života. Počas jej tvorby pracovne odcestoval do Japonska a po návrate sa dozvedel správu o jeho smrti.
„Hneď nato som sa ju snažil rýchlo dokončiť. Pravdou však je, že pri jej modelovaní som sa cítil trochu nesvoj,“ priznal sa Roman.
Sesternicu zveční ako vílu
Romanova hlava je plná ľudí, ktorých by rád pred sebou videl vo voskovej podobe. Myslí však aj na spoločnosť pre figuríny samotné.
„Vodníkovi by som chcel vytvarovať kamarátku – vílu Rusalku. Črty pre ňu vhodné som našiel v sesternicinej tvári,“ teší sa.
Odkedy modeluje voskové sochy, na tváre svojich blízkych sa občas zahľadí prenikavejším pohľadom. Snaží sa v nich objaviť rysy fantastických bytostí alebo známych osobností.
„Najbližšie sa chystám na sochu Ludviga van Beethovena. Objednala si ju obec Dolná Krupá, v ktorej slávny skladateľ niekoľkokrát pobýval. Odlievať ju budem podľa kamaráta,“ oznámil nám spokojne.
V budúcnosti by rád z vosku vytvoril aj ďalších členov svojej rodiny, vrátane svojich vzdialenejších predkov.
S tým, kam sa mu všetky sochy, ktoré plánuje vymodelovať, pomestia, si Roman Bajzík zatiaľ hlavu neláme.
Úsporné opatrenia však v miestnostiach plných vosko-vých sôch a starodávnych vecí, ako sú vyše storočná žehlička, americké tarotové karty či lodný kufor, ktorý dvakrát prešiel cez oceán - už postupne zavádza.
Slúžia mu na to bohaté kostýmy figurín. Ten zatiaľ najbohatší, patriaci Márii Terézii, ukrýva vo svojich útrobách vysávač.
