V DETSTVE TÚŽIL mať prírodu čo najbližšie okolo seba, obzvlášť však operence, a tak si chcel vybudovať v záhrade pri dome pre vtáčiky kŕmidlá a búdky, aby ich do nej prilákal. Tento detský sen sa mu splnil až v zrelom veku. Vraj sa teší ako malý chlapec, keď vidí v „rozprávkovej vtáčej záhrade“ poletovať stovky vtáčikov a vyzerá to v nej ako vo vtáčom „úli“. Miroslav Saniga o ňom rozpráva:
V Revúckom údolí pod skalným oltárom Čierneho kameňa som v záhrade rodičovského domu vytvoril rozprávkovú vtáčiu záhradu. V modernej ekologickej terminológii je to ekodvor, ktorý pozostáva zo šesťdesiatich veľkých samorastových kŕmidiel a stodvadsiatich troch vtáčích búdok na spanie a hniezdenie. Záhrada poskytuje operencom počas celého roka „full servis“ – plnú penziu a ubytovanie v najluxusnejších búdkach. Pospolitosť operencov v nej skonzumuje ročne približne šesťsto kilogramov slnečnice.
Maškrtia na slnečnici
V zimných mesiacoch, keď v zátišiach prírody je núdza o potravu, navštevujú vtáčí raj stovky drobných operencov. Z rodiny sýkoriek, ktoré sú najčastejšími podnájomníčkami búdok na nocovanie a hniezdenie, dominuje sýkorka bielolíca. Menej početná je sýkorka belasá a sýkorka lesklohlavá. Keďže „vtáčia záhrada“ je situovaná neďaleko zmiešaného lesa, pravidelnými, hoci menej častými, hosťkami na kŕmidlách, sú aj sýkorka uhliarka a sýkorka čiernohlavá. Najvzácnejšou hodovníčkou na slnečnicových semienkach z početnej sýkorčej rodiny je sýkorka chochlatá, ktorá patrí naozaj k najsviatočnejším návštevníčkam kŕmidiel. „Pankáčka“, ako si sám pre seba prezývam túto sýkorku s nápadným chochlíkom na hlave, je veľmi živé stvorenie, ktoré nepozhovie dlho na jednom mieste a stále preletuje medzi stromčekmi alebo poskakuje po vetvičkách, sliediac pozorne za poživňou.
V rodinných kŕdlikoch
K výnimočným hosťkám vo vtáčej záhrade patrí aj mlynárka dlhochvostá. Tento vtáčik, vyzerajúci ako chumáčik vaty s papierovým dlhým chvostíkom, žije družne v rodinných kŕdli-koch, presúvajúcich sa po zimnej krajine, upozorňujúc na seba charakteristickým „čŕkavým“ volaním. Pohľadu na poletujúce mlynárky sa vždy poteším, najmä keď fúka silný vietor, ktorý týmto vtáčatám unáša dlhé chvostíky do boku alebo niekedy aj pred ne. Pozorovanie mlynárok pozavesovaných dolu hlavou na zasnežených vetvičkách patrí opäť do kategórie nadprirodzených.
Z početnej rodiny stehlíkov k stálym návštevníkom vtáčieho raja patria stehlíky čížavé - čížiky. Je radosť pozorovať tieto pestré zeleno-žlto-čierne vtáčatá, ako družne hodujú na ponúknutej potrave. Všeobecne medzi ľuďmi obľúbeného vtáčika čížika, známeho predovšetkým z pesničiek či riekaniek, málokto však v prírode pozná. Čížik ako jeden z mála operencov si pospevuje aj v zimných dňoch za panovania treskúcich mrazov, keď ostatným vtáčatám nie je vôbec do spevu.
Očarený nežnou krásou
Rovnako početnými hosťami na kŕmidlách sú aj stehlíky pestré a stehlíky zelené (zelienky). Obidva tieto vtáčie druhy si s obľubou pochutnávajú na slnečnicových semienkach. Občas sa na slnečnicu príde nakŕmiť aj hýľ lesný, vtáčik priam s hodvábnym červeným perím na hrudi a krku. Keď pozorujem tohto opereného hodovníka na kŕmidle, ocitám sa takmer v predsieni nebeského raja. Keďže hýle žijú v trvalých partnerských zväz-koch, na hostinu prilietajú obyčajne v párikoch, a tak červenohrudý samček sprevádza hnedohrudú družku.
Slnečnicovými semienkami nepohrdne ani glezg hrubozobý, operený krásavec s vykrajovanou „krajkou“ pier v krídle. Keď zavíta na hostinu tento vtáčí druh, ostatní hodovníci sa musia z kŕmidla nedobrovoľne vzdialiť a prizerajú sa z opodiaľ, kým sa bucľatý glezg nenakŕmi. Mohutný zobák glezga je výborným nástrojom na lúskanie nielen slnečnice, ale aj jadierok z čerešne či slivky.
K pravidelným, avšak zriedkavým hosťom patrí aj brhlík lesný. Tento „šibal“, ktorý ako jediný spomedzi našich operencov je schopný šplhať po kôre stromu dolu hlavou, si slnečnicové semienka odnáša v zobáku na miesta, kde si ich upevňuje a tam ich rozbíja, aby sa dostal k pochúťke. V štrbinách kôry či niekde v škárach medzi drevom si nájde vhodný „držiak“, kde si semienko upevní a potom ho rozbije, aby sa dostal k jadierku.
Vrabce, ktoré sa v ostatných rokoch nápadne vytrácajú z vidieka, majú vo vtáčom raji tiež „rezervované“ svoje kŕmidlá.
