MRZLO AŽ ISKRILO v Liptovskej Tepličke, keď vítali a hostili účastníkov slávnostného vyhlásenia výsledkov súťaže Dedina roka 2007. V rámci Programu obnovy dediny ju s ministerstvom životného prostredia organizuje Slovenská agentúra životného prostredia.
Slávnosť udeľovania ocenení vybraným obciam sa koná v obci víťaznej. Tou sa po Soblahove (2001), Hrušove (2003) a Vlachove (2005) stala Liptovská Teplička. Výnimočne sa po prvý raz slávnosť udeľovania ocenení Dedina roka konala v kostole, pretože sála kultúrneho domu v Tepličke bola na takúto slávu malá.
Trochu histórie
Liptovská Teplička je obec, ktorá akoby sa nevedela rozhodnúť, či má byť pri prameni Čierneho Váhu a či Hornádu, tak sa nachádza pri prameňoch oboch riek. A rozložila sa v lone Vysokých aj Nízkych Tatier. Existuje takto už viac ako tri a pol storočia. Na severnej strane Kráľovej hole. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1643, predpokladá sa však, že bola osídlená skôr, asi v rovnakom čase ako Pohorelá z južnej strany Kráľovej hole (1612). Podľa Juraja Hančina-Gembeta z Heľpy (záznam z roku 1936) svetové strany si tieto dve obce vykrútili na kolotoči. Prišli vraj dvaja Poliaci na Orlovú pri Kráľovej holi. Obaja chceli bývať na južnej strane, na severnú stranu ani jeden nechcel ísť. Spravili teda kolotoč na Orlovej, krútili sa až kým sa im hlava nezakrútila a kde ktorý odpadol, tam mu povolili bývať. Jeden odpadol na severnú stranu, tam je teraz Teplička a druhý na južnú stranu, tam je Pohorelá...
Tepličku založili goralskí kolonisti, prisťahovalci zo slovensko-poľského pomedzia, po oboch stranách potoka Teplica. Podľa neho je aj pomenovaná (prívlastok Liptovská dostala až na začiatku 20. rokov minulého storočia). Teplica je pre tento potok názov naozaj príznačný. V zime nezamŕza, ani keď všade okolo mrzne. Aj ľudia sú tu odolní ako ich Teplica. Koncom novembra „se špacirovali“ po dedine ako po pláži uprostred leta. V krojoch a s vysmiatymi tvárami. Ale to len tak mimochodom. K histórii obce, ktorá patrila hrádockému panstvu, žiada sa ešte dodať, že jej obyvatelia v minulosti vlastnili píly, mali právo poľovať na divú zver, loviť ryby a zbierať lesné plody. Živili sa chovom dobytka a na charakteristických, oku lahodiacich, terasovitých roličkách pestovali obilniny a neskôr zemiaky. Postupne sa hlavným zdrojom príjmov stalo drevorubačstvo. Drevo sa dopravovalo k brehom Čierneho Váhu a splavovalo do Liptovského Hrádku.
„Gvarime s rechtarem"
No áno, „gvarime s rechtarem". V dedine, ktorá má vlastné nárečie, vydané dokonca aj knižne (Nárečie Liptovskej Tepličky, autori Gejza Horák – Mária Stančeková), sa s rechtarem (starostom) gvari (hovorí). Nárečová monografia, ako sa píše v jej úvode, „je vďačný spomienkový dar našim predkom, ktorí pred stáročiami začali svoj existenčný zápas o prežitie, kde na premenu bytia a žitia sa ich ľudské ruky dotýkali rodnej hrudy zeme, dreva i kameňa a výsledky ich mozoľnatej práce sa podnes zachovávajú nielen v úzkych políčkach a grapách nad dedinou, ale i v jedinečnom usporiadaní vyhĺbených pivníc v okolí Turničky.“
Starosta Liptovskej Tepličky Jozef Mezovský je na útlu knižočku nárečia veľmi hrdý a rovnako je hrdý na svojich predkov. A, pravdaže, hrdý aj na svoju rodnú obec, ktorá sa hrdí titulom Dedina roka 2007. Takže, gvarime s rechtarem.
O titul Dedina roka ste súťažili prvý raz. Čo vás podnietilo prihlásiť sa do tejto súťaže?
- Chceli sme otestovať, ako sme na tom v porovnaní s inými obcami. Aj keď, musím povedať, že myšlienka zapojiť sa do tejto súťaže dosť dlho doznievala v mojom vnútri. Inšpiráciu a motiváciu som našiel v Hrušove, ktorý bol Dedinou roka 2003. Nuž sme to skúsili a dopadlo to tak, že sme vyhrali.
Narodili ste sa v Tepličke, žijete tu a starostujete už štvrté volebné obdobie... Stále vás to baví?
- Áno, stále ma to baví. Lebo cítim v našich ľuďoch obrovský vnútorný potenciál. Sú schopní pobiť sa s prírodou, so spôsobom života, ktorý tu je a nie je veru ľahký. To, že sme tu „na konci sveta“, ľudí spája, dáva dokopy. Sú veľmi samostatní a zároveň ochotní pomáhať si. Od samého počiatku, od vzniku dediny, nech sa jednalo o čokoľvek, ľudia tu prežívali, žili, fungovali a boli sebestační. Vo všetkom.
Keď do vašej obce zavítajú hostia, kam ich zavediete, čo im ukážete?
- Či v lete, alebo v zime, od ja-nuára do decembra máme u nás veľa pekných podujatí. Začíname plesmi a máme naozaj vynikajúce plesy, potom sú to folklórne podujatia, zachovávame kresťanské zvyky na Vianoce aj na Veľkú noc a ďalšie sviatky, organizujeme športové súťaže, napríklad už bol tridsiaty ročník Malého Štrbského maratónu, ktorý robíme spolu so Štrbou. Podujatím, ktorým sa hrdíme a sme naň pyšní, sú Folklórne slávnosti pod Kráľovou hoľou. Stretávajú sa tu súbory z Hore-hronia, Liptova a Spiša, teda z troch regiónov, ktoré spája Kráľova hoľa, ale aj veľa ďalších súborov, aj zahraničných.
Zo spomenutých troch regiónov, ktorý folklór je Tepličke najbližší?
- Liptovský, veď sme Liptovská Teplička! Aj kroje máme liptovské...
Obec teda žije bohatým spoločenským a kultúrnym životom a zachováva zvyky predkov...
- To áno a verím, že tomu tak bude aj naďalej, a to aj vďaka tomu, že naše deti majú v škole projekt Regionálna škola, regionálne vyučovanie. Učia sa regionálne zvyky, názvoslovie kopcov, riek a miest a históriu dediny.
A čo tradičné remeslá?
- Hovorí sa, že každý Tepličan sa rodí so sekerou v ruke. Naši remeselníci robia všetko možné, čo je spojené s drevom. Od šindľov, po korytá, hrable, varechy, habarky, črpáky... Máme tu kováčstvo, kde sa podkúvajú kone, kujú podkovičky, naše ženy vyšívajú, tkajú koberce, maľujú zástery aj obrázky na drevo, aj prútené koše sa u nás pletú...
A komu zišlo na um, prísť sem, na koniec sveta, vybudovať dedinu, bývať tu, žiť...
- Našim predkom, ktorých múdrosť dodnes obdivujem. Ich životná filozofia bola obdivuhodná. Ich múdrosť... Pri výstavbe domčekov sa snažili čím najmenej zaberať pôdu, kde sa ešte niečo urodilo. Využili každú piaď zeme, ako to aj dodnes vidieť na kopcoch, okolo obce sú úzke lány políčok. Stodoly na seno, obilie, postavili za potokom, aby v prípade požiaru či inej pohromy úrodu zachovali, volá sa to tam Stodolište. Aj zemiakové pivničky si budovali v osobitnej lokalite za dedinou. Pieskovcové kamene dávali pod rohy domčekov, aby zabránili vlhkosti. A v každom dome boli „pekárniky“ na výpek chleba. Máme ešte pár domčekov s funkčnými pekárnikmi.
Čo sa v obci v najbližšom čase chystáte urobiť pre ľudí?
- V súvislosti s víťazstvom v súťaži Dedina roka 2007 v apríli a máji tohto roku čakáme návštevu komisie z európskeho spoločenstva pre rozvoj dediny. No a v septembri budeme reprezentovať slovenské obce v súťaži o Európsku cenu obnovy dediny v holandskej obci Kouldum! Je to krásny záväzok. Tešíme sa z toho. A čo robíme pre našich ľudí v rámci rozvoja obce? Tak toho je veľa. Máme napríklad rozpracovaný koncept územného plánu, ktorý chceme v blízkej dobe schváliť. Hoci je obec zdrojom pitnej vody pre štyri okresy popradskej vodárenskej sústavy, máme zatiaľ ešte štyri ulice neodkanalizované. Máme rozpracované plány individuálnej bytovej výstavby, aj elektrifikáciu jednej časti obce. V tomto roku plánujeme vyasfaltovať dve ulice. Robíme na prestrešení malých vodných zdrojov, v obci ich máme päť. Naši remeselníci robia naozaj pekné striešky. Máme niečo v úmysle aj s našimi potôčikmi. A v tomto roku by sme chceli zatepliť poslednú budovu našej školy, dve už máme zateplené, vybudovať telocvičňu. No a, samozrejme, starať sa o ľudí, ktorí tu sú a chcú tu žiť.
