K OLTÁRU po červenom koberci kráčal 83-ročný Juraj Pustaj a pod pazuchou viedol svoju, o rok mladšiu, manželku Marienku. V kostole v Liptovských Kľačanoch znela svadobná pieseň. Po šesťdesiatich rokov obnovili svoj manželský sľub.
Ešte predtým, ako sa vybrali do kostola, sme ich navštívili v ich skromnom, ale útulnom domčeku. Na stole bola veľká torta v tvare dvoch spojených sŕdc. „Priniesla nám ju starostka, boli nám zagratulovať z obecného úradu. Veľmi sme sa potešili aj zabavili,“ prezradili Pustajovci. Starostka Viera Tomčíková dodala: „Boli veľmi prekvapení a dojatí, nečakali to. Predtým sme im dali zahrať v miestnom rozhlase. Doniesli sme aj fajné vínko, posedeli, bola veľmi príjemná atmosféra. Porozprávali nám o svojej svadbe. Do prednej izby doniesli „foršty“, na to deky na kláty a na nich sedeli svadobčania. Stoličky neboli, iba malý stolík na boku. Pri kozube mali svoj pľac muzikanti a tam vyhrávali. Ujo Jurko je sčítaný, vyzná sa v politike a má veľký zmysel pre humor. Pani Marienka vždy chodila elegantne oblečená, zladená väčšinou do červena, nosila baretku alebo klobúk, jednoducho dáma na úrovni. Pritom sú obaja veľmi pracovití, skromní a šetrní. Zbytočne nesvietia, v zime nezapínajú chladničku, maslo majú v poháriku vo vode. Drží ich viera v Boha, žijú pekne, bez stresov a stále sa majú radi. Obdivujem ich," poznamenala starostka.
Stále spia spolu na jednej posteli
„Spoznali sme sa na zábave. Zapáčila sa mi, tancovali sme spolu a už som ju nepustil. Nemali sme ničoho, všetko sme si museli zadovážiť, od lyžičky. Ale ľúbili sme sa ako dva holúbky," povedal sympatický ujo Juraj. K manželke bol veľmi pozorný a nepovedal jej inak ako Marienka. Dozvedeli sme sa, že pracoval v bani v Handlovej a tam kúpil aj posteľ, na ktorej spávajú dodnes. Zdala sa nám trochu úzka. „Keď sme boli mladí, nebola nám úzka, lebo sme spali tesne pri sebe. Teraz už trochu je, lebo sa rozhadzujeme, kosti nás bolia. Ale aj tak na nej spávame. V spálni síce máme pekné postele, ale ako som ich kúpil, tak tam sú,“ dodal s úsmevom.
Z lásky sme sa brali, v láske žijeme
Spýtali sme sa ho, či sa s manželkou niekedy pohádali. „Z každého komína sa občas zadymí. Aj u nás sa zadymilo. Ale potom hneď vyšlo slnko.“ A pani Marienka dodala: „Celý deň sme sa nehnevali nikdy, najviac pätnásť minút. A načo? Z lásky sme sa brali a v láske žijeme.“
Juraj Pustaj pochádza z Dúbravy. Pracoval v bani aj ako streľmajster pri hĺbení tunelov. Pri úraze mu kameň prerazil lebku a neskôr ho museli trikrát operovať. Našťastie, všetko dobre dopadlo. Zdravie mu dodnes slúži, chodí na nákupy aj do kostola, urobí, čo treba. Je stále plný energie a optimizmu. Pani Marienka pracovala v lese, sadila stromčeky, zbierala čučoriedky, maliny, brusnice aj šípky. Chodila ich predávať do Liskovej aj Ružomberka. „Mala ruky na zbieranie ako elektrika," pochválil ju manžel. Kedysi hrávala divadlo, vystupovala na estrádach a pekne spievala. Rada si zaspieva aj dnes, napríklad pri kartách. Po večeroch totiž manželia Pustajovci hrávajú sedmu. Musia si vraj kúpiť nové karty, lebo staré už zodrali aj s obrusom. Keď dohrajú, pomodlia sa ruženec. Bez neho nejdú spať. „Pán Boh je veľmi dobrý, každý deň sa modlíme, že nám dal kus zdravia a radosti," poznamenal ujo Juraj.
Pustajovci majú dve dcéry, šesť vnukov a šesť pravnukov. Keď kráčali spolu k oltáru a znela svadobná pieseň, všetci v kostole boli dojatí. Predné lavice boli vyzdobené svadobnými kytičkami a kyticu v ruke držala aj pani Marienka. Farár František Tuka im požehnal a okrem iného povedal, že by mali byť vzorom a povzbudením pre ostatných manželov. Aj my sme s obdivom a úžasom hľadeli na dvoch krásnych starčekov, ktorí sú dôkazom toho, že pravá láska ešte existuje.
