Pavol Gavlák chcel ísť pozrieť kamzíky do Jaloveckého sedla a potom zlyžovať z Príslopu k Žiarskej chate. Namiesto kamzíkov však uvidel niečo iné.
„Už dvesto metrov nad autobusovou zastávkou v ústí Žiarskej doliny som zbadal stopy vlčej svorky. Sprevádzali ma až na poľanu Vyšná Roveň. Koľko vlkov bolo v svorke, je ťažko určiť, väčšinou totiž bežali v jednej línii. Ale v jednom momente sa stopa rozišla a narátal som päť smerov. Zdalo sa mi, že v jednom smere sú až dve stopy, takže tipujem, že vlkov bolo minimálne šesť. Na Vyšnej Rovni sa ich stopy skoncentrovali, asi tam mali zhromaždisko. Možno tam zavýjali po celú noc. Na snehu boli totiž viditeľné jamky od ich zadkov a krížom-krážom samé vlčie stopy. Musel som ich minúť len tesne. Kým som fotografoval stopy, pobehovali niekde blízko, dokonca sa mi zdalo, že ich počujem. Keď som podišiel vyššie nad Vyšnú Roveň, našiel som za igelitové vrecko vlčieho trusu. Bol úplne čerstvý a mäkký, starší trus by na snehu a v mraze určite zmrzol. Svorka vybehla hore smerom pod vrchol Širokej, oblúkom zbehla dole okolo mňa a zamierila do dolinky Vrbička. Je tam krmelec. Žeby išli naisto? A tak sme sa možno len tesne minuli v hustej kosodrevine nad Vyšnou Rovňou. Asi som premeškal svoju životnú šancu. Svorku som síce v minulosti už niekoľkokrát videl, ale toľko početnú ešte nie. Ale aspoň že ma nezožrali,“ povedal s úsmevom Pavol Gavlák. V skutočnosti vraj strach z vlkov nemal. „Sú plaché a vidieť ich je vzácnosťou. Naopak, potešilo ma, že aj v takej turisticky exponovanej doline, akou je Žiarska, som zažil kus pravej, nefalšo-vanej divočiny, a to už dvesto metrov nad autobusovou zastávkou v ústí doliny.“
