Život človeka nám nie je ľahostajný. Povedali si študenti Združenej hotelovej a obchodnej školy v Liptovskom Mikuláši a rozhodli sa dobrovoľne darovať krv.
Do Vojenskej nemocnice v Ružomberku sa v predposledný januárový deň vybralo päťdesiat žiakov školy. Atmosféru opísal jeden z nich, Juraj Kostka:
„Bolo chladné ráno. Autobus nás čakal pred školou. Vyrazili sme. Očakávanie, nervozita... Mnohí sa už nevedeli dočkať. O chvíľu sme sa ocitli pred Vojenskou nemocnicou v Ružomber-ku. Organizovane sme sa presúvali na oddelenie hematológie. Čakali sme v čakárni, čo sa bude diať. Zdravotnícky personál nás oboznámil s ďalším priebehom, rozdal nám dotazníky. Hrali sme sa na vzorných študentov a vypĺňali ich ako test v škole. Dotazníky slúžia na to, aby sa zistilo, či sme zdraví a môžeme darovať krv. Niekto sa opýtal: „Kto dnes postúpi do SuperStar?“ Všetci sme prišli s úmyslom pomôcť a chceli sme postúpiť do ďalšieho kola. Sestrička nás postupne posielala do úzkej chodby a odtiaľ to už išlo ako na bežiacom páse. Každému odobrali vzorku krvi a zmerali tlak. Nie každý spĺňal podmienky darcu, ale každý pokus, aj keď neúspešný, bol cenný. „Postupuješ!,“ oznamovala sestrička a posielala nás na odber. Predtým sme si ešte mohli dať čaj a sušienky. Pre väčšinu z nás to bola premiéra. Vedeli sme, čo nás čaká, ale nevedeli sme, ako dopadneme a či náhodou neodpadneme. Ale nemuseli sme sa báť. Sestričky boli milé, ochotné a trpezlivé. Pripojili nás na ihlu a nejakú hadičku, pričom sme mohli sledovať program v televízii. O chvíľu sme boli ľahší o pol litra krvi. Keď sme vyšli zo sály, niektorí boli bledí a zrelí na odpadnutie. Ale väčšinou mali všetci úsmev na tvári, ovplyvnený víziou získania odznaku pre čestného darcu. Boli sme šťastní, že naša krv môže niekomu pomôcť. Niektorí s hrdosťou vyhlásili: „Splnil sa mi sen."
