„Po tom, čo sa z Timeinho života zbabelo vytratil i jej otec, hľadala oporu u matky, no bolo to márne. Tá žena, ktorá sa hrala na mamu, bola buď príliš zamestnaná prácou v podniku, alebo príliš zatrpknutá. Nikdy si na Timeu nenašla čas. Bolelo to.“
Niekoľko viet z prózy Raz odídem navždy siedmačky Márie Beňovej zo Základnej školy (ZŠ) na Bystrickej ceste z Ružomberka. Máriinu literárnu prácu ocenila porota spomedzi tristo súťažných prác žiakov základných a stredných škôl na XVI. ročníku celoslovenskej súťaže vo vlastnej literárnej tvorbe pod názvom Škultétyho rečňovanky. Medzi dvadsiatimi deviatimi ocenenými prácami boli aj ďalšie tri deti z Liptova: Ľudmila Lišuchová a Gréta Vrbičanová. Obe poslali do súťaže poéziu a obe sú zo ZŚ na Hradnej ulici v Liptovskom Hrádku. S prózou súťažil dvanásťročný Miroslav Lakota zo ZŠ na Ul. J. D. Matejovie z Liptovského Hrádku. MY sme sa ho opýtali:
Aké literárne práce si poslal do súťaže?
Tie, ktoré nám dala napísať pani učiteľka na domácu úlohu. Aké? Príbehy. Buď skutočné, alebo vymyslené.
Aké príbehy si napísal ty?
Do súťaže šli tri. Nemo – o levovi v zoologickej záhrade, ale aj o tom, ako som schytal tri pľuvance od ťavy. Druhý sa volal Ako som kŕmil kozu. Príbeh nie ju úplne skutočný, ale miesto je skutočné. Príbeh som vsadil do dediny, kde žila moja prababka, v Kriváni pri Banskej Bystrici. Tretí príbeh bol O zatúlanom mačiatku a jeho priateľstve s naším psom Bunďom. Bunďo sa spriatelil so zatúlaným mačiatkom a prenechal mu svoju „postieľku“.
Rád si vymýšľaš príbehy?
Áno. Ale len tak sám pre seba si nepíšem nič. Radšej čítam encyklopédie, najmä o prírode, ale aj o lietadlách. Zo športov mám rád stolný tenis a tiež plávanie. A veľmi rád skladám lietadlá.
Ako hodnotila porota tvoje príbehy?
Na vyhodnotení súťaže som bol vo Veľkom Krtíši s mojou učiteľkou slovenského jazyka Margitou Kollárovou. Mesto sa mi zdalo ako čierna diera. Porota hodnotila, ako sme práce napísali. Mne povedali, že vidím to, čo ostatní nevidia a viem to dať do slov.
