„Som starý škaredý dedo. Ale my, chlapi, nemáme radi, keď nám pripomínajú náš vek. A keď ma stretnete na ulici, oslovujte ma ujo Jožko. A tykajte mi. Mám rád, keď mi mladí ľudia tykajú.“
Takto sa predstavil študentom v Liptovskom Mikuláši dovtedy neznámy spisovateľ Jozef Valiska. Sympatický, takmer 80-ročný muž vystupoval suverénne pred študentmi liptovských škôl a predstavoval im svoju prvotinu, román Lásky vojnového zajatca. Je to kniha spomienok, lások a pravdivých skutočností spisovateľovho otca Pavla počas prvej svetovej vojny. MY sme boli pri tom a opýtali sme sa ho:
Pamätáte si ešte na svoje prvé začiatky v písaní?
- My sme hudobnícka rodina. Otec mal dar reči a u nás bol taký zvyk, že na Štedrý večer si každý niečo pripravil. Vtedy televízory neboli, tak sme sa aspoň takto zabavili. A raz sa stalo, že som na Štedrý deň cestoval domov do Michaloviec z Prahy a veľmi som si vyčítal, že nemám na večer nič pripravené. Tak som za tých osem hodín vymyslel moju prvú básničku, aby som ju mohol všetkým zarecitovať.
Prečo ste nezačali publikovať skôr?
- Keďže som bol z chudobnej rodiny, z desiatich detí, odišiel som po štúdiu na gymnáziu na vojenskú akadémiu. A tam som zistil, že som sa poriadne pomýlil. Z armády ma prepustili dobrovoľne, lebo nechceli, aby im mladý poručík na námestí robil hanbu a vykrikoval, že naši štátnici sú „somári“. A tak som skončil pri lopate. Neskôr som si dokončil vysokú školu v Prešove a učil som slovenčinu. Mal som neposlušný jazyk a dostal som sa do sporu s politikmi. Teraz je to už iné, každý si hovorí, čo chce. Zakázali mi publikovať, pretože som nechcel odvolať, že bratia z východu nás neprišli oslobodiť, ale že sú okupanti. Ľutujem, že som nezačal písať skôr. Hneď po revolúcii som mohol. A chcem odkázať všetkým mladým ľuďom, ktorí píšu, aby sa nebáli a publikovali. Nech ich prvými kritikmi sa stanú učitelia slovenčiny, ktorý dôve– rujú. A nech píšu a vydávajú knižky. Lebo kvalitná literatúra je v dnešnej dobe obrovským klenotom.
Kto vás teda presvedčil, aby ste knihu vydali?
- Knihu som vydať nechcel. Svojich rodičov som mal veľmi rád a ako pamiatku na môjho ocka som napísal túto knižku. Spočiatku to boli len tri samizdatové exempláre pre rodinu Valiskovcov, ale je nás už 107. Na naliehanie mojej rodiny a kamaráta som knižku vydal. Povedal som si, Jožinko, vyber tie peniaze zo „štrimfle“, čo máš naodkladané na pohreb a vydaj knižku. A stalo sa.
Budete písať dalej?
- Mám v tlačiarni ešte jednu knižku, sú to krátke príbehy o láske, ale musím najskôr zložiť peniaze. Teraz chodím ako Matej Hrebenda a ponúkam tento román, ale ako chceme, aby študenti čítali, keď im o knižke nič nepovieme? Oni si nenašli mňa, ale ja som si našiel ich. A som rád, že im knižku môžem ponúknuť. Okrem prózy píšem aj poéziu a mám aj knižku pamfletov, ale tie sa nechystám vydať. Sú dosť ostré, mohlo by to poškodiť mojej rodine.
Autor: JANA KOŠÚTOVÁ