Keď prídete do Hubovej a opýtate sa domácich, kde nájdete Karola Okáľa, miesto odpovede dostanete otázku: „Myslíte nášho kronikára?“ Okrem toho, že Karol Okáľ píše kroniku, má aj ďalšiu vášeň. Blogovanie. Jeho blogy však vznikajú kuriózne. Pred tým, ako sa objavia na internetovom blogu denníka sme, cestujú vlakom cez pol republiky.
Mnohí o Karolovi Okáľovi vedia, že je bratom bývalého exilového spisovateľa a básnika Jána Okáľa a že o Gombáši tuší trochu viac, ako sa píše v múdrych knihách presýtených historickými faktami. Kvôli tomu, čo vie a na čo si spomína, ho vyhľadávajú ľudia z rôznych kútov Slovenska. O návštevy nemá núdzu. Keby ste zazvonili na jeho bránu bez ohlásenia, určite ho neprekvapíte. Práve naopak. Nech má akokoľvek veľa práce, poteší sa a povie: „Nerušíte. Čo potrebujete?“
Písanie mu dodáva chuť žiť
Či ste študent, etnograf, novinár, alebo náhodný okoloidúci, vždy je ochotný rozprávať. Dokonca vás pozve dovnútra a ponúkne kávou. Síce ste hosť, no dovolí vám, aby ste si ju uvarili sami. To je znamenie, že sa máte cítiť ako doma. Zatiaľ, čo vy budete pripravovať kávu, Karol Okáľ na chvíľku zmizne do svojej pracovne. Tá je jeho pokladom a pripomína antikvariát zaplnený papiermi, knihami, fotografiami, či starými spismi. Keď sa vráti, prinesie starý písací stroj a rozloží sa na malom kuchynskom stole pri okne, kde zvyčajne pracuje a tvorí. „Celý život som sa o tieto veci zaujímal. Najprv to bol môj koníček popri práci, no odkedy som na dôchodku, robím to naplno.“ Nadšenie v jeho hlase vám neunikne. Na to, aby ste pochopil, prečo sa Karol Okáľ venuje písaniu kroniky, blogov a ďalších vecí, stačí skutočne pár minút a nepotrebujete počuť z jeho úst: „Je to moje poslanie a robí ma to šťastným.“
Stránky kroniky zapĺňa osemnásť rokov. Informácie však zbiera pol storočia. „Keď brat odišiel do zahraničia, prosil ma, aby som pokračoval v tom, čo začal. Po ňom prišlo niekoľko kronikárov, ale nič sa nedialo. Od roku 1990 som prevzal túto úlohu ja. Dostávam tisícdvadsaťpäť korún za tri mesiace. Ale robil by som to, aj keby mi nič neplatili. Musím to robiť. Bez toho by bol môj život prázdny.“
Dlhá púť „okáľových blogov“
Karol Okáľ nie je ani v písaní blogov nováčikom. Do komunity blogerov zapadol pred jeden a pol rokom. Jeho blogy si našli svojich verných čitateľov, ktorí pri slovách starého pána nostalgicky spomínajú na časy dávno minulé. Do svojich textov a blogov vkladá srdce a jeho večnou inšpiráciou zostávajú miestne ľudové zvyky, udalosti, pranostiky či povery. „S myšlienkou blogovania prišiel manžel mojej vnučky. Boli u mňa na návšteve a Tomáš povedal, že kopu papierov, ktorú našiel, berie so sebou a založí mi blog. Netušil som, čo má presne na mysli, ale keď mi vysvetlil, že ľudia si budú môcť prečítať moje články na internete, bol som rád. Pred tým som si chcel texty ešte raz prečítať, ale Tomáš ma s úsmevom uistil, že aj on vie predsa čítať. Vytiahol ma na záhradu, odfotil a blog bol na svete.“
Karol Okáľ oslávi tento rok svoje osemdesiate štvrté narodeniny. U neho doma nenájdete ani internet ani počítač. On totižto zostáva verný písaciemu stroju a tradičnej pošte. To znamená, že miesto toho, aby napísal článok na počítači a hneď ho vložil na internetovú stránku blogu (čo trvá asi tak minútku), napíše ho na písacom stroji alebo ručne. Potom vloží text do obálky a odnesie na poštu. Blog putuje niekoľko dní najprv do Trnavy. „Tam sa už o všetko postará Tomáš. Je môj osobný asistent. Zariadi, aby sa môj článok dostal, kam má - na internet,“ hovorí vitálny dôchodca.
Chce, aby sa na starý Gombáš nezabudlo
Keď sa Karola Okáľa opýtate na internet, povie vám: „Neviem presne, ako to chodí. Občas mi suseda vytlačí diskusiu k článku, aby som mohol reagovať. Smrdí to tlačiarenskou farbou, to ma teší.“ Predstavy najstaršieho blogera o internete by nejednému z nás vyvolali úsmev na tvári. Ten úsmev by však nebol výsmešný, ale plný obdivu. Karol Okáľ je totižto človek, ktorý všetko, čo robí, robí pre ľudí. „Nastala dvanásta hodina starého Gombáša. Ak by nikto nezaznamenal, čo sa tu dialo a ako to tu chodilo, všetko by upadlo do zabudnutia, ako keby to ani nikdy nebolo. Pred sebou mám stále kopu práce, ešte nemôžem zomrieť. Kto by to urobil za mňa?“ povie vám s takým oduševnením a presvedčením v hlase, až by sa vám chcelo od dojatia plakať.
Kronikár, bloger a publicista v jednom
Na návšteve u najstaršieho blogera na Slovensku sa nudiť určite nebudete. Zabaví vás zaujímavými historkami o popredných osobnostiach či literátoch, ktorých osobne poznal. Dokonca vám vtipne porozpráva, ako mu sám majster Benka zahral na husliach. Hravý charakter vitálneho dôchodcu prezrádzajú aj jeho rýmovačky: „Život beží, možno lieta, zastaviť ho škoda, tečie ako voda...“
Karol Okáľ nie je len kronikárom a blogerom. Prešiel viacerými zamestnaniami, popri ktorých sa venoval publicistickej činnosti. Napísal monografiu Hubovej, dal dokopy nárečový slovník obce, čím vzkriesil viac ako tisícpäťsto nárečových slov a termínov používaných v dolnom Liptove. Aby toho nebolo málo, urobil dieru a poriadok v tkáčskej terminológii a zostavil prvú slovenskú učebnicu o spracovaní ľanu a konope. Podpísal sa aj na brožúrku hudobno-spevácky súbor Liptov spomína a Liptov spieva.
Skutočnosť, že je autorom niekoľkých významných publikácií, oddaným kronikárom či nadšeným blogerom, robí z Karola Okáľa osobnosť Liptova. O to väčšiu, o čo viac robí veci z presvedčenia. Môže byť inšpiráciou pre všetkých, ktorí majú pocit, že nevedia nájsť zmysel života. Karol Okáľ ten zmysel našiel v mnohých veciach a nevzdáva sa, bojuje ďalej. Žije naplno a chce toho stihnúť ešte veľa...
Autor: Gabriela Kubaljaková
