Lacné príbehy, v mnohých prípadoch iba takzvaných, športových celebrít sa na nás valia zo všetkých strán.
Kokavčan Pavol Blahút nikdy nestál na olympijskom piedestáli ani neprestúpil za milióny do slávneho klubu, bol „iba“ rýdzim športovcom.
„Pri budovaní nášho skokanského areálu som potreboval niekoho k sebe. Vytypoval som si práve Paľa, na ktorého som sa spolu s Milošom Vrbičanom mohol vo všetkom spoľahnúť,“ rozhovoril sa Ľubomír Rúčka. „Paľo sa popri synovi Ivanovi, ktorý to skúšal so skokmi, stal za tie roky doslova odborníkom a dobrou dušou nášho lyžiarskeho oddielu.“
Inak, Pavol Blahút bol dlhé roky vedúcim prevádzky tkáčovne v mikulášskej textilke. „Takýchto ľudí s prirodzenou autoritou majú ľudia jednoducho radi. Nikdy nekričal, zbytočne nerozprával, netlačil sa dopredu, nespoliehal sa na cudziu pomoc, no odviedol kvantum roboty. Ak sme chceli udržať v našich jednoduchších dedinských podmienkach krok s veľkými skokanskými strediskami, museli sme do toho dať všetku energiu. Práve Paľo nás svojím zápalom ťahal aj vo chvíľach, keď sme už zdanlivo nevedeli, ako ďalej,“ pokračoval Ľ. Rúčka. „Pamätám si na jednu nedeľu, keď som sa ku Kokave blížil od Pribyliny a zrazu som uvidel nejakú postavu v našom areáli. Prišiel som bližšie a bol to, kto iný, Paľo Blahút. Sám si miešal betón, vynášal ho vo vedrách hore na kopec a kládol základy veže jedného mostíka. Aj keď to nikdy nedal na sebe vedieť, ťažko niesol koniec činnosti nášho areálu. Veľmi ho to trápilo.“
Pred odchodom do penzie začal mať problémy so silnou cukrovkou, strácal zrak. Keď ho však nepríjemná choroba začala čoraz viac kváriť, postavil sa jej čelom. Vrhol sa ešte viac na šport. V zime si pravidelne obúval bežky, v lete dennodenne sedlal bicykel. Ešte aj vlani na ňom odkrútil viac ako päťtisíc kilometrov. Jednoducho, športom eliminoval chorobu. Hoci mal problémy s kolenami a pri bežnej chôdzi kríval, na bežkách bol ako vymenený. „Naša partia vyráža už roky každú nedeľu do prírody. Nejde nám o nič viac či menej, sme spolu v našich úchvatných horách a športujeme,“ dodal Ľ. Rúčka.
Prečo sú tieto riadky v minulom čase? Pavol Blahút, dobráčisko od kosti, ktorý uzrel svetlo sveta 18. januára 1942, sa 28. januára 2008 odobral na večnosť. Určite do športového neba. „Ešte pred Silvestrom, na Štefana, bol s nami na ťažkej osemnásťkilometrovej túre a absolvoval ju v plnom, priam pretekárskom tempe, keď aj mladší lapali po dychu. V nádhernom počasí sa mu akoby symbolicky poklonil aj náš majestátny Kriváň. Na jeho pamiatku budeme organizovať bežecký pochod. Nehovorí sa mi to ľahko, lebo sme toho spolu prežili a preskákali veľmi veľa. Náš Paľko sa zubami-nechtami bránil silnej cukrovke a, paradoxne, zradilo ho srdiečko. Česť jeho pamiatke.“
