Lístkami z rozmajrínu pokrstili prvého februára v Smrečanoch domáci ochotnícky divadelný súbor na Rozmajrín. Nie náhodou. Tak sa totiž volala prvá hra, ktorú smrečianski ochotníci zahrali pred sto rokmi.
Na slávnostnom večere k storočnici ochotníckeho divadla v Smrečanoch privítal v kultúrnom dome domácich aj hostí smrečiansky starosta Vladimír Šiarnik. Prihovorila sa riaditeľka Liptovského kultúrneho strediska Mária Kubíková a starosta Veternej poruby Ján Socháň. Históriu divadelníctva v Smrečanoch priblížil Kamil Paluga, predseda miestnej organizácie Združenia divadelných ochotníkov Slovenska.
Trikrát rozmajrín
Slovo rozmajrín zaznelo počas slávnostného večera veľakrát. V pásme nazvanom Trikrát rozmajrín bola reč najskôr o rozmajríne ako rastlinke. Potom mládežníci predviedli ukážky z rovnomennej hry Ferka Urbánka a napokon pokrstil Kamil Paluga a Vlasta Mašurová, režisérka detského divadelného súboru, smrečiansky ochotnícky súbor na Rozmajrín. Rozmajrín rastie aj vo vestibule kultúrneho domu, kde je už mesiac inštalovaná výstava Sto rokov na divadelných doskách.
Deviatim významným osobnostiam smrečianskeho divadla odovzdala počas slávnostného večera Mária Kubíková Plakety Belopotockého. Obec ocenila 29 ľudí, ktorí sa zaslúžili o rozvoj divadla v obci, hercov i nehercov, šepkárov i technikov, žijúcich aj in memoriam pamätnými listami. Ocenení sa zapísali do obecnej kroniky.
Medailóny o ocenených
Príjemným prekvapením boli krátke medailóny o dvoch najvýznamnejších smrečianskych ochotníkoch. Nafilmoval a premietol ich Dušan Trizna. V jednom z nich predstavil dlhoročného herca a režiséra Martina Antošku. Dozvedeli sme sa, že pred niekoľkými rokmi trénoval kozu, ktorá mala vystupovať v rovnomennej hre. Aby sa nezľakla svetiel reflektorov a hluku, vodil ju pred premiérou na javisko. Božena Devečková prezradila, že k divadlu ju priviedol jej manžel. Keď prišiel do Smrečian ako mladý učiteľ, mal 19 rokov, ona osem. Bola jeho žiačka, takže si ju vlastne vychoval. Manžel režíroval, ona hrala. Neskôr sama režírovala detské predstavenia, pomáhala aj šiť kostýmy.
Slávnostný večer sa skončil recepciou, ktorú pripravila Združená hotelová a obchodná škola v Liptovskom Mikuláši. Oslavy storočnice smrečianskeho divadla podporila Komunitná nadácia Liptov s partnerskou organizáciou v rámci programu Klubu darcov.
Anička sedela na pníčku
Na druhý deň bol divadelný ples, na ktorom vyhrávali dve kapely – moderná Mona aj ľudová Haluška. O polnoci prišli na ples traja chlapíci v krojoch a s valaškami. Predstavili sa ako Róbert Jánošík, Janko zo Žilinskej stolice a Vlado z Trenčianskej stolice. Ale v občianskych preukazoch majú napísané mená Dušan Trizna, Maroš Šimún a Jano Kořínek. Bola s nimi aj Anička Malíková, v civile šepkárka Desana Čajková. Tentoraz však nebola skrytá v šepkárni, ale sedela na pníčku do ktorého zbojníci sem-tam zaťali valašky. Vypytovali sa miestneho richtára a zvonára, čo je v Smrečanoch nové. Keďže skutočný richtár Vladimír Šiarnik bol veľmi zaneprázdnený organizovaním storočnice a dozeral na to, aby všetko dobre dopadlo, zastupoval ho Zdeno Moravčík. Zvonára si zahral Ján Jančo.
O miestnych grófoch
V humorných kupletoch richár so zvonárom porozprávali zbojníkom o miestnych grófoch. Na riaditeľa SAD-ky grófa Hološa napríklad „nabomzovali“, že má nové vozy-doštiaky, akože autobusy. Ale cestujú v nich iba poddaní, on sa vyváža v parádnom fáre. Nový koč má vraj aj gróf Janíček. O grófovi Palugovi, šéfovi miestneho Domova sociálnych služieb prezradili, že s poddanými nacvičoval divadlo a Kubo mal kvôli tomu isté úľavy v práci. Na paškál si zobrali aj ďalších miestnych grófov. Na záver zvonár recitoval báseň Valibuk, ktorá bola zlatým klincom programu na vlaňajšom športovom plese. Nechýbala ani tombola. Prvú cenu, veľkú drevenú skrinku, vyhral obecný poslanec a šéf poriadkovej komisie Ľubo Žemba, takmer dvojmetrový chlapisko. Sám si ju bez pomoci aj odniesol. Potešili aj darčekové koše od miestnych mecenášov, ale najmä kufrík plný fliaš pravého tokaja od miestneho grófa Pavlenku.
