„Mám nápad!“ začal optimistický list od Jána Teplického z Hýb. Navrhol nám zriadiť v novinách rubriku Aj sme ľudia. Prečo? Citujeme z jeho listu: „Mám milú skúsenosť s vodičom autobusu z Liptovského Mikuláša s Dušanom Strašilom. Spoj Liptovský Hrádok – Hybe o 17. hodine štartuje do Východnej cez Kráľovu Lehotu. Asi minútu čakal do riadneho odchodu podľa cestovného poriadku v Kráľovej Lehote a pohli sme sa. Spozoroval však príchod meškajúceho vlaku a zastal. Napriek tomu, že nikto evidentne na autobus nemieril, vodič počkal: „Čo keď predsa niekto?“ Za socializmu by sme vodiča onálepkovali titulom vzorný vodič. Keďže vieme, ako mnohí „vzorní“ boli poplatní svojej dobe, vzdajme Dušanovi Strašilovi svoju vďaku. Apropo, všimne si pochvalu jeho zamestnávateľ?“
Znehodnotený kabát
Druhý list bol skôr pesimistický a do redakcie ho doniesla žena z Dúbravy, ktorá nechce byť menovaná. Písala v ňom, že si dala do čistiarne kabát, ktorý kúpila „kedysi“ v januári a v čistiarni jej ho zničili. Kabát si kúpila v akcii za štyristo korún a vraj nebol obnosený. Citujeme časť z listu, ktorý nechala v redakcii: „Zdúpnela som. Celá zadná pravá polovica kabáta bola zničená nejakým mechanickým zásahom. Nezmohla som sa na normálne rozmýšľanie, čo mi bolo kabáta ľúto, pretože mi bol nesmierne sympatický. Pracovníčka čistiarne začala bojovú stratégiu... Jednoducho, zákazník je na príčine. Musím dodať, že išlo o nevhodné argumenty, nie o arogantné správanie. Pracovníčka vystavila zápis o reklamácii, do ktorého som ohlúpnutá a rozľútostená napísala, že chcem vrátiť štyristo korún za kabát i stoštyridsať za čistenie.
Pretože nie je možné rovnakú vec kúpiť každý deň, resp. za rovnakú cenu, pokladám za nedostatočnú sumu, ktorú som zaplatila ako sumu vyplatenú za poškodenú vec... Aj bežný občan vie, že podobné kusy odevov stoja viac ako tisíc korún.“
Priznali svoj diel viny
MY sme šli za zodpovednou pracovníčkou čistiarne a opýtali sme sa na načrtnutý problém. Svoje slová dokumentovala vyplneným a sťažovateľkou podpísaným zápisom o reklamácii. Doplnila: „Pravdepodobne nám schybila práčka, ale my sme si pri prevzatí zákazky nevšimli, či kabát bol poškodený, či neboli uvoľnené nitky. Keď ho dievčatá vybrali z práčky, tkanina na ňom bola poškodená. Vinu sme si priznali a so zákazníčkou sme spísali reklamáciu. Uviedla v ňom všetky údaje, aj nadobúdaciu hodnotu kabáta štyristo korún bez predloženého bločku. Chceme jej vyjsť v ústrety, a tak zaplatíme štyristo korún s tým, že keď je nespokojná, vrátime jej aj stoštyridsať korún za prácu. Keď som jej telefonovala, povedala mi, že si situáciu premyslela a nechce odo mňa štyristo korún, ale tisícsedemsto. Tu už nieto o čom rozprávať. Veď nemá ani doklad o kúpe a keby kabát v obchode chcela reklamovať, reklamáciu bez dokladu neuznajú. Prečo si ho neodložila? My sme ochotní uhradiť jej plnú čiastku aj bez dokladu o kúpe tak, ako uviedla v zápise. Vyhrážala sa však, že nás dá do novín a že nám urobí zlú reklamu.“
Napriek tomu, že si čistiareň priznala svoj diel viny a problém chcela vyriešiť, zákazníčka je nespokojná a žiada viac.
