„Do truhlice si dievčatá dávali diamanty,“ niekoľkokrát vykríkli chlapci z triedy Zlatice Krajčiovej v Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku. A mysleli to celkom vážne. Žeby boli liptovské dievčatá také bohaté?
„Nie diamanty, ale odev a textil,“ poopravila deti lektorka Anna Masarová na tvorivej dielni k výstave Ľudové kožuchy a maľované truhlice na odev a textil, ktorá potrvá do 29. februára.
Narodené dieťa do kožušín
Žiakov najprv zaujali kožuchy a kožúšky. Najmä tie bohato zdobené. Dozvedeli sa, že ich nosili len zámožnejší obyvatelia dedín, aj to iba v nedeľu alebo na sviatočné príležitosti. Zaujímavosťou bolo, že v lete alebo v daždi ich nosili vyvrátené srsťou na vonkajšiu stranu, v zime ich dopĺňali súkennými kabanicami.
Dievčatá a mládenci kožúšky nenosili, len vydaté ženy a ženatí muži. Začiatkom 20. storočia bol kožuch ešte v niektorých oblastiach Slovenska neodmysliteľnou súčasťou svadobného odevu. Kožuch bol aj najdrahšou časťou výbavy a zapisovali ho aj do svadobných zmlúv. Keď sa narodilo dieťatko, na celom Slovensku bolo zvykom položiť ho hneď po narodení do kožušín. Vraj aby malo kučeravé vlásky.
Anna Masárová upozornila deti najmä na vyšívané motívy na niektorých kožuchoch a detskú pozornosť zamerala na truhly. V priestoroch múzea ich bolo niekoľko. Deti si prezerali najmä ich maľovanie, pretože vedeli, že o chvíľu maľované námety budú potrebovať.
Aby bola nevesta ťažká
Skôr ako sa žiaci pustili do vlastnej tvorby, Anna Masárová, alebo teta Hanka - ako deti dôverne volajú lektorku, pokračovala: „Truhly dávali kedysi rodičia zhotovovať dospievajúcej dievčine a ukladali do nej výbavu. To bola veľká truhla. Do menšej „poutruhly“ dávali oblečenie a do truhličky čepce, stužky, šatky či korále. Dostať však tri truhly do vena bolo skôr výnimkou. Pamätáte si, deti, z poslednej tvorivej dielne, čo je to veno?“ Štvrtáci zdvihli ruky ako v škole. Vedeli. Anna Masárová sa totiž snaží na každom stretnutí so žiakmi vštepiť im do hlávok jedno – dve slová z nárečovej pokladnice našich predkov. Vraj aby aj oni raz mohli staré výrazy vysvetľovať svojim deťom. „Keď sa dievčina vydala a družbovia prenášali jej truhly do nového domova, sadla si na ne a oni hodnotili, aké sú truhly ťažké. Vyjadrovali totiž zámožnosť rodiny. Chudobnejšia si veru do truhlíc neraz nakládla aj tehly, aby ju pri vynášaní rúcha neohovárali. O minulom význame truhly hovorí aj skutočnosť, že pri prenážaní výbavy, mladucha sedela na truhle obklopená najkrajšími perinami a vankúšmi. “
Bola by z nej fajn učiteľka
Kým lektorka rozprávala, deti si v múzeu prezerali veľké truhly i kožuchy, lajblíky a kožúšky. Museli byť pozorné, pretože po výklade maľovali „truhlicové“ námety na kúsky opracovaného dreva a v závere stretnutia ich čakal kvíz s drobnými darčekmi pre víťazov.
Deti usúdili, že z tety Hanky by bola fajn učiteľka, no sú vraj radi, že nie je v škole, ale v múzeu, kde ich vždy niečím prekvapí. „Rada sem chodím, vždy sú pre nás pekne pripravené stoly, na ktorých robíme. Nie je tu nič, čo by sa mi nepáčilo,“ potvrdila Petra Gulášová a Andrej Kňazovický dodal: „Vždy sú na dielňach zaujímavé témy.“ Miško Vu sa teší už v škole: „Poteší ma v triede pani učiteľka, keď povie, že ideme do múzea. Sú tu pekné výstavy a teta Hanka je dobrá a milá.“
Názorné učenie má výhody
„V múzeu sa deti viac dozvedia ako v škole. Lektorka vždy vytvorí priateľskú atmosféru, vyobjíma deti, pozná ich po mene, pretože sem chodíme od prvej triedy. Pozná, ako kto pracuje. Navyše, veľa vlastných výrobkov si odnesú domov. Chodievame na tvorivé dielne cez výtvarnú a pracovnú výchovu. Cestou do školy potom deti veľa rozprávajú, chvália sa, ako prežívali čas v múzeu, čo vyrobili, vtedy sme hluční,“ zasmiala sa triedna učiteľka Z. Krajčiová.
Autor: DAGMARA