QUO VADIS, DOMINE? Kam kráčaš, Pane? Tak sa volá výstava akademického maliara Pavla Ruska, ktorú si môžete pozrieť v centre Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši.
Sú na nej počítačové grafiky, pôsobiace ako slovné hračky či hlavolamy, pieskový kríž, v ktorom bosými nohami vyšliapal židovskú hviezdu, maľby akoby dorezané nožom a päť zvláštnych kovových objektov. Ako autor je pod nimi uvedený Pavol Rusko a colníci.
Prečo colníci?
Pôvodne som tieto objekty vytvoril pre výstavu v Kórei, na ktorú bolo pozvaných štrnásť zahraničných autorov. Tam dorazili v poriadku a boli vystavené, ale naspäť sa vrátili polámené, zdeformované. Iba textilné obaly zostali neporušené. Podľa mňa to spôsobili naši colníci, lebo objekty boli oblepené slovenskými páskami. Asi si na nich skúšali svoju silu. Tieto objekty som sa po piatich rokoch rozhodol prvýkrát vystaviť aj na Slovensku. Také, aké sa vrátili z Kórey. Preto som ako spoluautorov uviedol aj colníkov.
Niektoré vaše maľby sú akoby dorezané. Ale to zrejme nespôsobili colníci...
Nie. To som urobil ja a naschvál. Patria k pieskovému krížu, ktorý som pôvodne vytvoril v synagóge v Šahách. Keď ste v synagóge, chtiac-nechtiac myslíte na vojnu, na hrozné veci, ktoré sa vtedy diali, na Židov. Všetci vieme, že Kristus bol Žid a zomrel na kríži. Aj preto som do kríža vyšliapal Dávidovu hviezdu. Maľby sú akoby zastaveniami Krížovej cesty. A prečo sú dorezané? V určitom štádiu tvorby som jednoducho prestal maľovať a do obrazov som urobil veľa zásahov flexi brúskou. Niektoré sú úplne zničené. Nešlo mi iba o estetično, potreboval som zanechať stopu niečoho zničeného. Chcel som poukázať na to, že mnoho ľudských životov bolo zničených, veľa krásnych snov zostalo nenaplnených.
Keď sa povie Pavol Rusko, mnohí si predstavia politika Pavla Ruska. Máte s ním niečo spoločné?
Sme iba menovci. Stretli sme sa na recitačnej súťaži v Dome pionierov v Ružomberku asi pred tridsiatimi rokmi. Ja som recitoval poéziu, on prózu. Nevedel som, že je tam ešte nejaký Paľo Rusko. Keď vyhlasovali výsledky, povedali, že prvé miesto získal Pavol Rusko. Zrazu vyskočil nejaký blondiak a išiel si po cenu. Oni mu povedali: „Nie ty, to ten druhý.“ A odvtedy som ten druhý (smiech).
Vraj píšete aj básne...
- Mám taký verbálny autoportrét. Na každé písmenko z môjho mena som vymyslel krátku básničku. Napríklad A:
„Amputujem si hlavu. Sám a dokonale. Alkohol skrytý v káve udiera do očí. Aj človek je len človek, omieľam vytrvale. Občas stroj, občas zviera, občas mu preskočí." Mám rôzne básničky, už sú ich stovky. Niektoré som napísal pre dcéru, keď bola malá, ona k nim robila kresbičky. Dcéram občas recitujem Rúfusove rozprávky. Jeho básne sú nádherné, napríklad Rakvy z Vietnamu... (Keď ju zarecitoval, naskakovali nám zimomriavky - pozn. Red.)
Stretli ste sa s Milanom Rúfusom?
Bol som u neho ešte ako študent s Igorom Rumanským. Bol to veľmi príjemný rozhovor. Zažil som niektoré podobné veci, ako on, aj keď je odo mňa o viac ako tridsať rokov starší. Jeho mama mu nechávala odkazy na vreckách od múky a moja mne tiež. Rúfus v Rodinnej pošte napísal: „Keď som sa vracal v lete zo školy, mával som doma poštu do jesene: Preobleč sa a príď. Sme na roli. Tiež povriesla nám prines. Žneme.“ Keď som raz prišiel domov, mama okopávala zemiaky v Luhoch. Na vrecku od múky som si našiel odkaz: „Sme v Luhoch, kopeme.“ Bývali sme vtedy v drevenici v Bielom Potoku, bolo nás desať detí. Neskôr otec postavil murovaný dom.
Čím ste chceli byť ako malý chlapec?
Každý si myslel, že budem futbalistom. Hrával som dorasteneckú ligu, robil som atletiku. Keď som študoval na umeleckej strednej škole v Kremnici kováčstvo, behával som s Jozefom Pribilincom. Neskôr sa stal olympijským víťazom v chôdzi. V Kremnici som bol iba rok, potom som prestúpil do Ružomberka na textilnú priemyslovku. Jednak preto, že ma do Ružomberka ťahal futbal, a aj preto, že kováčstvo je čierno-biele a ja mám rád farby.
Čo ešte máte rád?
Mám rád život. Svoju rodinu, priateľov, svoju prácu. Rád chodím na ryby, rád varím, hlavne francúzske jedlá. Som totiž frankofil. Vo Francúzsku som bol viac ako desaťkrát, mám tam veľa priateľov. V roku 2000 som absolvoval dvojmesačnú stáž v Cité International des Artes v Paríži. Slovensko aj veľa iných krajín tam má prenajaté ateliéry. Prešiel som konkurzom, teraz tam mám domovské právo a môžem tam chodiť maľovať. Ráno si zabehnem popri Seine, potom sa pomodlím v kostole v Notre Dame a idem do ateliéru maľovať.
Modlíte sa často?
- Mám rád modlitbu a do kostola chodievam pravidelne. Ale myslím si, že to nepreháňam. Som aj veriaci aj hriešnik, život beriem taký, aký je. Všeličo sa stáva. Raz napríklad francúzskeho kňaza v chráme Notre Dame zastupoval taliansky kňaz, ktorý zrejme nevedel veľmi dobre po francúzsky. Keď odriekal prvú modlitbu, Zdravas, mal povedať: „Svätá Mária, Matka Božia," čo po francúzsky znie: „Saint Marie, Mere De Dieu." On však povedal: „merde Dieu." V chráme to zašumelo, lebo merde znamená ho..o. Jedna pani do mňa drgla a povedala mi, aby som išiel za tým kňazom a povedal mu, že tak by to nemal hovoriť. Povedal som jej: „Prečo ja? Nie som Francúz." A ona na to: „Ako to? Veď sa tu každé ráno so mnou modlíte."
Na vysokej škole ste vraj utkali štátny znak.
Tapiséria s vtedajším československým štátnym znakom, dvojchvostým levom, bola moja diplomovka. Dostal som za ňu dokonca cenu od Slovenského zväzu výtvarných umelcov. Bola na VŠVU v zasadačke, ale po prevrate sa stratila, čo ma mrzí. Mala rozmery 4 x 2,5 m a tkal som ju pol roka na ráme vidličkou. Tkal som veľmi veľa, ale robil som aj iné textilné objekty.
Urobili ste mozaiku pre pápeža Jána Pavla II., vitráže Krížovej cesty v kostole v Ondrašovej, vitráž aj keramickú mozaiku v kaplnke Kláštora sestier svätého Františka v Ružomberku. Navrhli ste aj dresy ružomberským basketbalistkám a slovenskej basketbalovej reprezentácii na olympiádu v Sydney či logo majstrov-stiev sveta v muškárení. Čo je vo vašej tvorbe dominantné?
- Ťažko povedať. Mám vlastne tri zamestnania: školu, grafický dizajn a vlastnú tvorbu. Tú si musím dotovať dvoma predchádzajúcimi. Iba škola by ma neuživila. Doma mám minigrafické štúdio, robím návrhy plagátov, kníh, lôg, medailí, napríklad k stému výročiu Černovskej tragédie. Práve pripravujem knižku, katalóg svojich prác. Roztriedil som ich na počítačovú grafiku, maľby, textil a objekty a grafický dizajn.
Pôsobíte ako veľmi vyrovnaný a pohodový človek. Ale aj vás určite niečo hnevá a trápi. Čo?
Zlí ľudia, závisť a keď si ľudia ubližujú.
