STANO BARAN vie toho priveľa, má toho priveľa. Ide mu o život. Preto sa v deň svojich päťdesiatych narodenín rozhodne zmiznúť tak, aby ho nikto nenašiel.
Majetok, čo si za roky práce pre ŠtB, KGB, CIA a Vatikán nazhromaždil, by nebol problém. Ale Stano vlastní aj veľa informácií, ktoré sa stanú problémom, ak by sa dostali do nesprávnych rúk...
Kto je Stano Baran? Hlavný hrdina špionážno-erotického románu Európan, ktorého autorom je rodák z Liptovského Mikuláša Rudolf Brziak. Šesť rokov pracuje vo Švajčiarsku, predtým žil dvanásť rokov vo Švédsku.
Čím sa živíte?
Vyštudoval som vysokú dopravnú školu Žiline a pracujem ako inžinier zabezpečovacej a oznamovacej techniky. Vo Švédsku som vyskúšal železničnú trať, ktorá je umiestnená na moste, umelom ostrove a v podmorskom tuneli medzi mestami Malmö a Kodaň, čiže medzi Švédskom a Dánskom. Má 18 km a bol to môj najväčší projekt. V súčasnosti vo Švajčiarsku skúšam software a hardware. Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že podstata mojej práce je, aby sa vlaky nezrazili.
Román Európan je vaša spisovateľská prvotina?
Je to druhá kniha, ktorú som napísal, ale prvá, ktorá vyšla. Prvú som napísal, keď som bol v roku 1983 na vojenskej prezenčnej službe v Ostrave. Nazval som ju Špagáti, čo bola prezývka absolventov vysokých škôl na vojne. Nemohol som vtedy s ňou vyjsť na svetlo sveta, lebo bol hlboký socializmus. Ale niektoré časti z nej som použil v románe Európan.
Stano Baran je päťdesiatnik. Vy v marci tiež oslávite päťdesiate narodeniny. Čo máte ešte s hlavnou postavou spoločné?
Niečo s ním spoločné mám, ale nie je to autobiografický román. Použil som niektoré vlastné zážitky a skúsenosti, niečo z rozprávania kamarátov a zná-mych. V románe som opísal reálne politické udalosti, ktoré sa stali, ale sú modifikované. Napríklad atentát na švédskeho premiéra Olafa Palmeho. Doteraz ho neobjasnili, ale ja v románe opisujem svoju hypotézu, kto ho zavraždil a prečo.
Boli ste v čase atentátu na Olofa Palmeho vo Švédsku?
Nie. Zavraždili ho v roku 1986 a ja som prišiel až v roku 1989. Ale veľa som o tom čítal, sledoval som vyšetrovanie. Píšem aj o výbuchu dvojičiek, hoci v Amerike som nebol. Túto scénu som opísal tak, že v Zürichu sledujú výbuch určité osoby, ktoré vedia, o čo ide, kým ostatní to netušia. Z Ameriky je ešte jedna scéna o pedofilnom kňazovi. Ako podklad mi poslúžili novinové články a rozprávanie ľudí, ktorí v Amerike boli. V knihe sú aj scény z Teheránu, Manily či Jamajky. Viem, o čom píšem, lebo tam som bol. Aj v Moskve a Leningrade, kde hlavný hrdina vypil v roku 1985 v najlepšom hoteli poslednú fľašu vodky. Gorbačov totiž zaviedol prohibíciu a druhú fľašu mu už nedali.
Hrdinu svojho románu nazývate chameleónom, apoštolom prispôsobivosti. Má rád dobrodružstvo, peniaze, sex a manipuluje s ľuďmi. Aké sú ďalšie postavy?
Slovák Slávo a Slovenka Soňa, obaja z Liptovského Mikuláša, Nemec Dieter z východného a Nemka Dagmar zo západného Nemecka, Američan Urban a jeho švédska manželka Uršula, čierny Francúz Francois a ďalšie. Každá postava je síce vymyslená, ale podobnosť postáv vôbec nie je náhodná.
Je váš romám viac erotický alebo špionážny?
To nechám na posúdenie čitateľov. Konzultoval som ho aj s niektorými odborníkmi v tejto brandži.
So sexuológmi a eštébákmi?
Áno, aj.
Ako dlho ste román písali a čo vás k tomu inšpirovalo?
Knihu som písal v Švajčiar-sku asi dva a pol roka popri zamestnaní. Má vyše tristo strán a rozdelil som ho na tri hlavné časti: Československo alebo budovanie komunizmu, Švédsko alebo vytriezvenie zo socializmu a Švajčiarsko alebo pravý kapitalizmus. Na napísanie románu ma inšpirovali dve moje obľúbené knihy: Osudy dobrého vojaka Švejka a Hlava XXII. Ich hrdinovia Švejk aj Yossarian prežili prvú a druhú svetovú vojnu vďaka svojmu humoru a šikovnosti. Hrdina môjho románu Baran na to, aby prežil tretiu svetovú, musí zmiznúť.
Nestrašte. Tretia svetová? To znamená, že váš román je aj katastrofický a sci-fi?
Prezradím len to, že dej sa začína odohrávať v roku 1966 v Snežnici, dedinke pri Žiline a končí sa v auguste 2008 v Sao Paulo v Brazílii. Napriek tomu, že sa v ňom píše aj o prípravách na tretiu svetovú vojnu, je v ňom dosť humoru. Sú v ňom vlastne všetky ingrediencie života. Pri písaní knihy som čerpal aj zo svojho denníka. Posledných dvadsať rokov si ho píšem každý deň v inom jazyku. V pondelok, najhorší deň, píšem zásadne po rusky, v utorok po nemecky, v stredu po anglicky, vo štvrtok po francúzsky, v piatok po taliansky, v sobotu po švédsky.
Plánujete krst knihy?
Plánujem. Vo Švédsku, Švajčiarsku aj na Slovensku. Ale ešte som nemal čas osloviť krstných a vybavovať to. V prvom rade som sa sústredil na to, aby kniha vyšla v marci, mesiaci knihy. Dal som si ju vlastne ako darček k 50. narodeninám. Všetky náklady som hradil sám z vlastného vrecka. Chcem ju dať preložiť do ruštiny, dcéra mi ju preloží do švédštiny. Dúfam, že bude mať úspech a vyjde aj v angličtine a nemčine.
