Po prvýkrát v histórii prišli na detské oddelenie mikulášskej nemocnice klauni z občianskeho združenia Červený nos.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Stretol som sa s autorom myšlienky Červených nosov Američanom Gary Edwardsom a navrhol mu, aby klauni zo slovenského občianskeho združenia Červený nos prišli na detské oddelenie mikulášskej nemocnice,“ povedal lekár Alexander Slafkovský.
Združenie Červený nos (Clowndoctors) podporuje psychickú pohodu detí v nemocniciach a pomocou humoru im pomáha prekonávať strach z liečebných procedúr. Deťom klauni združenia pomáhajú zmierňovať traumu z nemocničného prostredia, a tak prispievajú k zlepšeniu ich zdravotného stavu. Pôsobia vo veľkých nemocniciach. Do Liptovského Mikuláša prišli po prvýkrát 29. februára dvaja zdravotní klauni špeciálne vyškolení pre túto prácu.
„Deťom na detskom a chirurgickom oddelení sme len oznámili, že popoludní prídu klauni. Personál ich návštevu privítal, lebo pre mnohé choré deti je liečba nepríjemná a vďaka klaunom prišli na iné myšlienky a upokojili sa,“ doplnil A. Slafkovský.
Na Slovensku pôsobí v súčasnosti štrnásť vyškolených klaunov, každý z ich má v civilnom živote svoje zamestnanie alebo školu. „My dvaja hráme v Banskej Bystrici najmä pre onkologicky choré deti,“ informovala z dvojice Mariana Kovačechová – Vladimír Kivader mama dvojičiek, autorka rozhlasovej relácie Halabala, herečka, redaktorka a študentka v jednej osobe Mariana. Predtým, ako išli obaja k deťom v mikulášskej nemocnici, podstúpili dezinfekciu rúk i pomôcok a v izbách pri chorých deťoch rozohrávali situačné komické scénky. Išli z izby do izby, venovali sa individuálne každému dieťaťu. Ako ich deti prijali? Ako ktoré. Menšie sa rýchlo zapájali do hier s doktorom Ponožkom a doktorkou Frčkou Strelenou, staršie ich občas odmietali, až kým si vďaka kreativite klaunov nenašli spoločnú reč.
„Červený nos nie je klasické herectvo, je to iná dimenzia v živote, oveľa ťažšia – pre mňa najťažšia, čo som doteraz robila,“ vyznala sa M. Kovačechová. „Pracovať s emóciami, so situáciou pri posteli chorého dieťaťa, so zlým zdravotným stavom detí, je ťažké. Prežívam s nimi ich emócie, nedokážem sa odosobniť, aj keď sa tomu bránim. Keď sa vrátim z nemocnice domov, hovorím si: Bože, aké mám šťastie, že mám zdravé deti.“
Vladimír Kivader povedal, že si síce vie počas predstavení v nemocniciach udržať istý odstup, ale keď skončí, je úplne psychicky vyčerpaní. „Som unavený z toho, že niekedy tri hodiny, niekedy viac som absolútne v strehu. Reagujem na deti, situácie v izbách i personál nemocnice.“
V. Kivader má osobné dôvody, prečo takto pomáha chorým deťom, M. Kovačechová začala pracovať v nadácii Svetielko nádeje a postupne prešla ku klaunom. „Dlho som sa tejto práci bránila, no na banskobystrickej onkológii som poznala mnoho detí i lekárov, tak som sa rozhodla. Klaunovská práca mi veľmi pomáha v živote, pretože nie vždy sa človeku darí, či osobne, alebo profesionálne, alebo sa človek občas sklame. Nič však nie je horšie, ako vidieť vlastné dieťa trpieť a vy mu neviete pomôcť. Každý večer ďakujem za dar zdravých detí.“
