Ilúzie si človek vytvára predovšetkým sám o sebe. V mladosti o budúcnosti, v staršom veku o minulosti. Že aj s uvedomením si a pri- znaním neúspechov a omy-lov žil ako sa patrí, teda statočne a užitočne.
Každá generácia chce mať svojich pokračovateľov. Preto niektorí rodičia vnucujú svojim potomkom vlastný spôsob života, ktorý, keďže iný nepoznali, pokladajú za jedine správny a najlepší. Žiť však v presvedčení, že všetko čo robím, na čo som si privykol, je to najlepšie, je prejavom obmedzenosti, konzervativizmu. No na druhej strane to má aj sebazáchovný efekt. Ako prevencia, aby človek so sebadôverou preplával úskaliami a v zdraví sa dožil spokojnej staroby.
Niečím sa treba aj utešovať i keby to bol len sebaklam. Nejedna žena sa napríklad chváli, akého ma dobrého muža, dobré a šikovné deti, hoci kto len trochu pozná pomery v rodine, poľutuje ju. Je v tom aj zásada nešpiniť si do vlastného hniezda, zachovať zdanie aspoň navonok. Alebo úprimná viera v žičli-vosť svojho osudu, stavaná na ilúziách.
Čím by sme boli bez ilúzií, vštepovanými nám od detstva? Veď nebyť nich, nemohli by sme si v mladosti vážiť nielen dobových štátnikov a hrdinov dávaných nám za vzor, ale mnohí ani svojich pedagógov, ba ani rodičov. Na ilúziách sa v nemalej miere zakladalo i naše niekdajšie socialistické vlastenectvo a hrdosť na vyhlasované tvorivé úspechy. Bez ilúzií, ktoré postupne s pribúdajúcimi rokmi pomaly, ale isto opadávali, bolo čoraz ťažšie uchovať si aj úctu k sebe samému. Lebo väčšina ľudí je prispôsobivá, chce sa a aj v minulosti sa chcela uplatniť v jestvujúcich podmienkach. A tak sa človek napriek všetkému vnútorne bráni tvrdeniu, že sme produktívnejšiu časť, ba niektorí celý doterajší život prežili akosi nehodne a nedôstojne pod jarmom a v službách totality. Bol to predsa náš jediný a neopa-kovateľný život, počas ktorého sme zdanlivo normálne rástli, dospievali, vzdelávali sa, prežívali čisté a úprimné radosti, priateľstvá i lásky, podľa najlepšieho svedomia vychovávali svoje deti a, samozrejme, pracovali, mnohí s plným nasadením. Je vôbec možné zriecť sa vlastnej minulosti, odpísať ako pomýlené všetko, čo sme robili, keď sme nič iné a lepšie nepoznali? Mladí si väčšinou z toho nerobia ťažkú hlavu. V nich dnes zrejme málokto bude pestovať úctu k rodičovským zásluhám. Znovu začínajú akoby od nultého bodu. Imúnni aj voči novým mýtom. A predsa, možno vôbec žiť, vychovávať, nadchýnať sa, vládnuť bez ilúzií? Nevytvára si ich človek vždy znovu o sebe aj o iných i sám, aby sa povzbudil v presvedčení, že čo robí, robí dobre?
