IVANA BUBELÍNIHO pozná asi každý športovec v Liptove. So športom je spätý celý jeho život. Nedávno sme ho videli v známej televíznej relácii Pošta pre teba.
Pozval do nej Ľuboša Rybanského, ktorý bol na učilišti v Novákoch jeho učiteľom, trénerom aj vychovávateľom. „Prvýkrát sme sa stretli pred päťdesiatimi rokmi. Učil nás telesnú výchovu a zvlášť spätí sme boli cez bežecké lyžovanie. Je to správny chlap. Dal nám základy disciplíny a čestnosti na celý život a chcel by som mu za to poďakovať,“ povedal Ivan Bubelíny.
Nebol to podvod ani žart
Ľuboš Rybanský učil vyše dvadsať rokov, ale, ako povedal, v pohnutých rokoch nemiloval dostatočne Sovietsky zväz, a tak odišiel tam, kde ho srdce najviac ťahalo – do hôr. Pracoval na chate kapitána Rašlu, potom v TANAP-e ako lesný robotník, pilčík. Žije v drevenici pod Kriváňom na Troch studničkách. Netušil, kto ho do Pošty pre teba zavolal. „Bude to nejaký podvod alebo žart. Mňa nikto nemohol zavolať.“ Keď zrušili stenu a uvidel, kto ho pozval, vytešený zareagoval: „Ivan Bubelíny! Dodnes drží učilištný rekord v skoku do diaľky.“
Ťažko povedať, kto mal so stretnutia väčšiu radosť. Zdieľali ju s nimi aj diváci. Ich príbeh zaujal všetkých. „Po relácii nám dlho telefonovali ľudia z celého Slovenska, ba aj z Čiech. Oslovovali ma známi aj neznámi na ulici a náš príbeh spustil lavínu ďalších stretnutí,“ povedal Ivan Bubelíny.
Nepustili ho na spartakiádu
Ivan Bubelíny sa narodil v Bacúchu, dedinke na Horehroní. „Bol som veľmi chorľavý a najslabší v triede. Od 6. triedy som chodil do školy do susednej Polomky. Celá škola vtedy nacvičovala na I. československú spartakiádu. Ale ja som neprešiel lekárskou prehliadkou. Povedali, že by som nevydržal cvičiť. Mal som totiž na srdci šelest. Bol som z toho veľmi sklamaný,“ prezradil Ivan Bubelíny. Jeho starší brat bol najlepší žiak v škole a dobrý športovec. Podľa jeho vzoru začal Ivan usilovne cvičiť a postupne sa vypracoval medzi najlepších v triede, v športe aj v prospechu. Po absolvovaní základnej školy nastúpil Ivan Bubelíny do Odborného učilišťa pre presné meracie prístroje v Novákoch. Keďže cestou musel štyrikrát prestupovať, zostával na internáte a domov do Bacúcha chodil raz mesačne.
Na preteky išli na traktore
Na internáte v Novákoch býval v tom čase aj mladý učiteľ Ľuboš Rybanský. „Všetok voľný čas som venoval športu, na internáte boli naň dobré podmienky. Ale najviac ma lákalo bežecké lyžovanie. Ľuboš Rybanský urobil nábor medzi prvákmi a začal nás trénovať. Nič nenechal na náhodu a absolvoval školenia trénerov. Nezabudnem na prvé bežky, lepenkové Športky. Sami sme si na ne montovali viazanie a voskovali. Vosk nám tiekol po lyžiach a boli sme celí polepení. Zmeškali sme vlak a na preteky sme išli stopom na vlečke traktora. Naše vyfasované biele lyžiarske vetrovky dostali riadne zabrať. Na záver sme bežali ako na vysokých podpätkoch, lebo sa nám na vosky nalepila poriadna vrstva čerstvého snehu. Bol to naozajstný beh. O štýle nebolo ani reči. Viem však, že som medzi mladšími dorastencami zvíťazil a výrazne porazil favorita pretekov. Tu začala moja lyžiarska bežecká kariéra,“ zaspomínal Ivan Bubelíny a pokračoval: „Spomínam si na jedny preteky, ktorých sa chcel zúčastniť aj náš tréner Ľuboš Rybanský. Ale bránila mu v tom sadra na zlomenom palci na ruke. Večer pred pretekmi prišiel za nami s pílkou na železo, aby sme mu sadru prepílili a preteky úspešne absolvoval."
Manželka ho nespoznala
„Po skončení školy som sa s Ľubošom Rybanským stretol po pätnástich rokoch na 1. ročníku Bielej stopy SNP v Krem-nici. Neboli dobré snehové podmienky a zvládnuť 53 km trasu boli poriadne muky. Z 500 účastníkov som bol na 203. mieste. Musel som vyzerať riadne zmorený, lebo keď som večer zazvonil doma, manželka ma oslovila: - Dobrý večer, koho hľadáte?,"povedal Ivan Bubelíny. Okrem lyžovania sa venoval aj iným športom - behu, vrhu guľou, hodu diskom, skoku o žrdi aj skoku do diaľky.
Mal smolu aj šťastie
Ako dorastenec skočil Ivan Bubelíny do diaľky takmer šesť metrov. Túžil ísť na majstrovstvá Slovenska a mal šancu vyhrať, ale nedoručili mu pozvánku. „Mal som skrátka smolu. A nielen vtedy. Keď som mal vyhrať lyžiarske preteky, zlomila sa mi lyža. Keď mi kúpili prvú futbalovú loptu, ani som do nej nekopol a bolo po nej. Kopol do nej kamarát a odrazila sa od žrde rovno pod kolesá tatrovky, ktorá práve vtedy prechádzala okolo. Ale mal som aj šťastie. Nedávno som bol s Karlom Špánikom na Kráľovej holi. Položil som batoh a bežky a išiel som si zatelefonovať. Nebol tam signál, tam som musel ísť ďalej. Keď som sa vrátil, povedali mi: - Vy ste ale mali šťastie. Len čo ste odišli, zo strechy spadol sneh rovno k vášmu batohu. Keby ste tam zostali, spadol by vám na hlavu.“
Zlomil bambusku
Po skončení učilišťa pracoval Ivan Bubelíny v hlinikárni v Žiari nad Hronom, popri tom chodil do večernej školy a venoval sa športu. Napríklad aj skoku o žrdi. „Dlho sme nemohli zohnať bambusovú žrď. Napokon sme ju objavili v bazáre, ale boli na nej povešané hrnce. Presvedčili sme predavača, aby ich zvesil a predal nám ju. Stála päť korún, ale bola trochu prehnutá. Skákali sme na nej asi tri metre, až kým som ju nezlomil. "
Zo školy na manifestáciu
Túžba športovať bola silnejšia ako učiť sa. V 4. ročníku Ivan Bubelíny večernú školu zavesil na klinec a stal sa z neho telovýchovný pracovník. Narukoval do Liptovského Mikuláša, kde sa neskôr oženil, usadil a pracoval až do dôchodku na OV ČSTV. Venoval sa hlavne trénerskej práci s mládežou a rozhodcovskej činnosti. Napokon sa ešte raz prihlásil do školy. „Bola to škola pre pracovníkov telovýchovy v Prahe. Chodil som do nej aj s kolegom Vladom Hubkom. Školu sme končili v roku 1989 a večer sme sa zúčastnili na Václaváku známej manifestácie, kde rečnil Václav Havel a spievala Marta Kubišová. Bolo to dosť nebezpečné, lebo mala pôvodne zasiahnuť armáda. O tom, že nezasiahla, rozhodol údajne len jeden hlas.“
Šesťdesiatku neoslávil
Ivana Bubelínyho bolo často vídať na Bielej stope SNP, na medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach aj v Brezne a na mnohých veteránskych súťažiach v atletike a v behu na lyžiach. Stál pri zrode Liptovského maratónu, Olympijského klubu Liptova a viacerých športových podujatí v Liptove. Organizoval národné výstupy na Kriváň, svetové zimné univerziády a popri tom si našiel čas aj na maľovanie prírody. „Teraz som štvrtý rok na dôchodku a hrávam už len ping-pong, siedmu ligu. Užívam lieky, na ktorých je napísané zákaz vykonávať prudké pohyby. Keď prudko otočím hlavu, zatočí sa mi. Do šesťdesiatky som hrával ešte veľmi dobre, ale potom prišli zdravotné problémy. Keď som poposielal pozvánky na šesťdesiatku, odpadol som a odviezli ma do nemocnice. Mal som vysoký tlak, nemohol som chodiť, vozili ma na vozíku. Keď ma pustili domov, nevládal som ani preniesť polievku na stôl. Po maródke som na vlastnú žiadosť odišiel do dôchodku. Dodnes som šesťdesiatku vlastne neoslávil. Možno v septembri, keď budem mať 65."
Cena za fair-play
Napriek zdravotným problémom zostal Ivan Bubelíny telovýchove verný. Podieľa sa na organizovaní rôznych športových a turis-tických podujatí, aktívne pracuje v Slovenskom zväze viacbojov všestrannosti, atletickom klube Kriváň, v Olympijskom klube Liptova. Za športovú činnosť dostal viaceré ocenenia. Zvlášť si cení cenu Slovenského olympijského výboru, ktorú mu udelili pri šesťdesiatke za celoživotné pôsobenie v duchu fair-play.
