Dve temperamentné dámy v rokoch, a podľa ich vlastných slov aj vo váhe, sršali energiou a rozdávali optimizmus v kabaretnom predstavení v Liptovskom Hrádku. Magda Paveleková a Gizka Oňová.
„V Bratislave, kde najčastejšie hráme v divadle, je obecenstvo rozmaznané, v Liptovskom Hrádku bolo v hľadisku takmer tristo šťastných tvárí," zalichotila hrádockym divákom Magda Paveleková. Vraj v Bratislave si vyberajú ľudia konkrétnu hru, chodievajú len na konkrétnych hercov. V Liptove mali diváci nielen šťastné tváre, ale smiali sa z úprimného srdca. „Práve preto zvládam aj tristokilometrovú cestu z Bratislavy do Liptova. Už niekoľkokrát som povedala, že nebudem cestovať, ale nedá mi to, sem-tam musím vyjsť takto po Slovensku," doplnila Majda. „V Martine sme boli napríklad s Mníškami. Za päť dní sme mali štyri predstavenia. Poriadna námaha, ale stála zato. Po predstavení ľudia nie a nie odísť. Sedeli, tlieskali, potom celá sála stála – to sú nádherné pocity."
Ako hodnotíte svoje priateľstvo s Gizkou Oňovou?
Už dlhé roky je nezištné. Keď ideme na predstavenie, sadneme do auta a povieme si: „Teraz ideme na výlet." Urobíme tristo kilometrov napríklad do Liptova, tristo naspäť, ale Gizka je veľmi dobrá šoférka, takže cesta ubehne v pohode. Normálne šoférujem aj ja, ale momentálne mám nové autíčko, takže ho zabehávam na kratšie trate. Na Ježiška som urobila radosť mojim vnukom, kúpila som im auto. Roky som nebola na dovolenke, ale viete, keď mám dvadsaťročných vnukov, chcem im urobiť radosť. Gizka hovorí, že na chlapcoch už cítiť, že dostali nové auto. Zdvihlo sa im sebavedomie.
Netrpíte s Gizkou ponorkovou chorobou, keď ste veľa spolu?
- Nie. Každá žijeme inakším spôsobom. My sme s manželom sami dvaja a chlapci k nám často chodievajú. Gizka žije s veľkou rodinou. Stará sa o mamičku, o otecka, sama má tri deti. Ja som mala jednu dcéru a zomrela mi tridsaťštyriročná. Takže žijeme úplne inakším štýlom.
Keď sa stretávame s kamarátkami, často sa rozhodujeme, kam ísť? Do ktorej krčmy? Poďme ku Gizke, tam je najlepšie, vždy sa nakoniec rozhodneme. V súčasnosti však Gizka s nami poriadne vybabrala: má nádhernú ultramodernú kuchyňu. Už to nie je hniezdočko, čo bola voľakedy jej pôvodná kuchynka. Ale už si zvykáme.
Majda Paveleková dopovedala, upravila si cigánsky odev, v ktorom ostala po predstavení a odovzdala slovo Gizke.
Kde beriete s Majdou Pavelekovou energiu na predstavenia?
- Asi to bude v génoch, môj dedo bol veselý človek. Hoci sme boli so súrodencami rovnako vychovávané, sestra je úplne inej povahy. Je veľmi decentná učiteľka, radšej povie menej ako viac. Ja hovorím viac, som po dedovi. Vždy skúšam vydolovať aj z najhoršej situácie to najlepšie, pretože svet nemá slzy rád, ešte ťa vysmeje. Ľudia sa radšej stretávajú s veselými ľuďmi, lebo každý má dosť svojich problémov. To, čo sa dá, treba vyriešiť, alebo dať do poriadku. Sú však veci, ktoré sa nedajú vyriešiť, má ich v moci vyššia moc, s tým sa treba zmieriť. Človek sa naučí žiť so všelijakými možnými problémami.
Mala som z troch detí syna, veľmi chorého a lekári ma trikrát pripravili na to najhoršie – to nikomu neprajem. Tí, čo to prežili, vedia, o čom hovorím. Dnes je v poriadku, samozrejme, žije na liekoch, ale má krásnu rodinu, dve deti a ja som, v tom čase, keď syn bol chorý, prestavala poradie dôležitosti a stupnicu hodnôt. Odvtedy môžem povedať, že žijem úplne inak, že iné veci sú pre mňa dôležité, ako predtým.
S Majdou rozdávate roky pohodu a radosť...
Myslím si, že stretávanie sa so spokojným obecenstvom nám dáva veľmi dobrý pocit. Je to začarovaný kruh. Rozdávanie dobrej nálady a optimizmu sa nedajú merať. Nie je žiaden meter , ktorý by meral radosť a šťastie. Viem však, že keď divák príde domov spokojný, rozdáva svoju spokojnosť svojmu okoliu. Že naše predstavenie nebolo len pre takmer tristo ľudí v hrádockej sále, ale aj pre ďalších, s ktorými sa stretnú a budú ďalej rozdávať radosť a pohodu. Je to dobrý pocit.
Príbehy, ktoré zaznievajú na javisku, sú vaše skutočné?
Samozrejme, že som reč na javisku prifarbila, ale mnoho faktov z našich životov sedí. Deti, vnúčatá, aj to, že štyridsať rokov robím v slobodnom povolaní. Máloktorý z mojich kolegov tak dlho vydržal. Možno ešte Dušan Grúň. Keď som bola mladšia, úzko som spolupracovala so spevákom s krásnym hlasom s Mirom Ličkom, on pätnásť rokov šoubiznise nerobí. Je pravda, že som rokmi zmenila štýl práce. Dokázala som, že sa dá aj v zrelšom veku pracovať, len musíte prispôsobiť to, čo hovoríte a spievate veku. Bolo by smiešne, keby som na javisko vyliezla v minisukni a tvárila sa, že mám tridsaťosem. To nejde. Akonáhle sa priznáte k veku, ľudia vás berú. Majda bude mať o tri roky osemdesiat a vždy nájde svojho diváka, ktorému má čo povedať.
